doko

Už je to raz tak, a máme na Slovensku jednu celú generáciu mladých ľudí, ktorí vyrástli po 17. novembri 1989.  Generáciu, ktorá o tom, čo sa v Československu a  vtedajších okolitých socialistických štátoch dialo,   dozvedá skoro výhradne len z chabých učebníc dejepisu.  Niet sa potom čo diviť, ak  znalosti o tejto dobe čerpá najmä  z rozprávania  tých, čo spomínané historické udalosti prežili, najskôr teda od svojich rodičov a blízkych. Čiže,  jednoznačne prevláda subjektívne informovanie toho, čo sa novembri 1989 dialo. Potom  ani neprekvapujú zistenia, ktoré  hovoria, že stále je asi polovica takých ľudí, ktorí si myslia, že sa za socializmu žilo lepšie. Ako dôkaz sa s obľubou  uvádza fakt, že ešte ani 19 rokov od roku 1989 Slovensko nedosiahlo takú ekonomickú  úroveň, akú málo Československo v roku 1989. Najčastejšie sa to  poukazuje na porovnaní  kurzu  rakúskeho šilingu a československej koruny, ktorý bol značne v prospech koruny.  Ponovembroví skeptici  veľmi radi tiež pripomínajú, že v roku 1989 nebola žiadna nezamestnanosť, neboli bezdomovci ani žobráci, ľudia sa mohli skôr  a za výhodnejších podmienok dostať k štátnemu alebo družstevnému bytu, nebolo toľko zločincov, neboli milionári ani miliardári,  neboli chudobince  a podob. Dokonca upozorňujú aj na to, že ani s náboženskými slobodami či neslobodami to nebolo až také zlé, veď vtedajšia socialistická ústava zaručovala slobodu vierovyznania.  Čiže  tvrdia, že ľudia sa za socializmu nemali, aspoň na prvý pohľad tak zle ako to dnes tvrdí najmä politická pravica. Inak povedané, väčšina ľudí si akosi zvykla na to, že bola zaškatuľkovaná do  jedného univerzálneho modelu, ktorému sa hovorilo socialistický typ človeka a nerobila  si z toho ťažkú hlavu. 

No problém nastal vtedy, ak takýto socialistický typ človeka začal myslieť svojou hlavou, a sem tam dal aj najavo, že nesúhlasí so všetkým, čo mu  vtedajšia komunistická vrchnosť každodenne predkladala na socialistický stôl. Jedným slovom, ak ukázal, že vie myslieť samostatne a mnohokrát aj lepšie než jeho nadriadení, zrazu sa stal podozrivým a doslova nebezpečným  pre celý vtedajší režim. Z  takýchto ľudí mala vtedajšia moc  úplne panický strach, určite väčší ako napríklad z tých, čo   rozkrádali socialistický majetok. Pritom rozkrádanie socialistického majetku patrilo  k veľmi ťažkým zločinom. Zaujímavé je, že za tieto zločiny  pokiaľ viem, nikoho neodsúdili na trest smrti. No za zato, že človek mal iný politický názor,  odvislo na šibenici niekoľko stoviek československých občanov. Komunisti sa postupom času tiež inovovali a zvolili inú taktiku svojho boja. Tých z občanov, čo boli poslušní a nerebelovali vtedajší  komunistickí pohlavári odmeňovali  rôznymi menšími či väčšími výhodami. Napríklad. Zvýhodnením pri kúpe tzv tuzexového tovaru, prideľovaním poukazov na kúpu osobných automobilov, udeľovaním vycestovacích doložiek, prideľovaním tvrdej kapitalistickej meny na výberové zahraničné rekreácie, povoľovaním výstavby rekreačných chát, prednostným prijímaním na lukratívne vysokoškolské odbory, udeľovaním vedecko-pedagogických titulov za politické zásluhy,  luxusnou zdravotnou starostlivosťou  atď.  Jedným slovom  povýšili korupciu na úroveň  zákona. A div sa svete, že aj napriek tomu všetkému a „krásnym“ ekonomickým ukazovateľom, to boli práve problémy ekonomické, ktoré nakoniec rozhodli o tom, že  sa celý socialistický systém zrútil a to pod ťarchou vlastných problémov.

Takže, ja by som povedal, že eróziu celého socialistických systému začali z jeho vnútra práve mysliaci obyvatelia Československa a iných socialistických štátov, ktorých  počet najmä od roku 1968 rástol geometrickým radom.  Nebola to teda žiadna štb ani ideologický nepriateľ zo Západu, ale boli to obyčajní ľudia, ktorí toho všetkého už mali plné zuby. Už bolo skutočne  nemožné, aby všetkých tých nespokojencov komunistická moc odhalila, zatkla, odsúdila, pozatvárala a nedajbože aj popravila. Jedným slovom, už sa to nedalo. Svet by to nedovolil.  Preto bolo skutočne len otázkou času, kedy sa aj pre zrútenie socializmu nájde vonkajšia zámienka. Prišiel rok 1989 a tou zámienkou sa stal  hlúpy a skutočne nepremyslený zásah vtedajšej Verejnej bezpečnosti, proti pokojnej demonštrácii študentov, a to dokonca v deň ich  sviatku – Medzinárodného dňa študentstva.  Tam sa začala rodiť ponovembrová generácia. Generácia, ktorej by nemalo byť jedno čo sa vtedy stalo. Lebo raz sa to môže zle nedobré  vypomstiť aj jej.  Oni totiž tí, čo boli pred rokom 1990 v radoch KSČ či KSS v rôznych funkciách ešte neodišli do politického dôchodku. Naopak, aj naďalej  zastávajú najvyššie štátne a politické funkcie v Slovenskej republike.  A ako vieme, čert nikdy nespí. Prajem pekný deň. doko Na podobnú tému píšem aj nahttp://doko.blog.portal.sk/detail-november-1989.html?a=1f4e90416cb416b394f4f350e6f58037