doko

17. novembra  máme podľa zákona štátny sviatok, Deň boja  za slobodu a demokraciu. Úmyselne píšem, že podľa zákona, lebo tento sviatok v mysliach mnohých rezonuje skôr ako dátum, ktorým sa v ich živote začal zmätok politický, ekonomický, spoločenský, ale najmä duševný. Prežil som toto obdobie na vlastnej koži, takže si plne uvedomujem čo píšem. Pre tých, čo to šťastie nemali,  o takzvanej zamatovej revolúcii, veľmi stručne asi  toľko.

Úplne prestala existovať, dovtedy neotrasiteľná pozícia jedinej vedúcej politickej sily, ktorou bola KSČ. Za veľmi krátky čas sme tu po prevrate mali naraz asi stovku rôznych politických strán. Teraz je ich síce menej, ale ešte stále sme ďaleko od situácie aby sme jasne vedeli, ktorá strana za koho kope, lebo akosi nie je jasne vidieť, ktorá je  ľavica a ktorá  pravica. Prestali nám síce radiť z Moskvy či Prahy, ale pre zmenu  nám zas radia z Bruselu, a nie tak dávno aj z amerického veľvyslanectva v Bratislave. S tým rozdielom, že toto sme už chceli aj my sami.  

Je pravda, že počas socializmu skoro nikto nemusel  trpieť hladom, lebo základné potraviny boli lacné a bolo ich dosť. Rožok stal napríklad 30 halierov a liter mlieka 2 koruny. Ľudia prestali bývať v  zemliankach a chatrčiach, postavilo sa niekoľko miliónov nových bytov, síce panelákových ale predsa. Zamestnaný musel byť každý a neboli ani bezdomovci či žobráci. Spotrebný tovar bol socialistického typu, to znamená, že mal vydržať čo najdlhšie. Pochopiteľne, že do tejto kategórie nemohol patriť tzv. luxusný tovar z kapitalistickej cudziny. Podľa vtedajšej spoločenskej náuky to bol totiž len nepotrebný gýč. Rozpadlo sa aj teritórium vymedzené pre socialistický trh, ktoré zastrešovala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci. A tak sa niet čo diviť, že  sa spoločné socialistické  vlastníctvo výrobných prostriedkov neudržalo  a po roku 1989 ho nahradil  ranný kapitalizmus z obdobia 30 rokov minulého storočia. Nastalo obdobie veľkej a malej privatizácie a až po niekoľkých rokoch  sa začalo presadzovať trhové hospodárstvo, a to asi v tom zmysle. Utrhni si koľko vládzeš, lebo o krátku chvíľu už nebude z čoho. Vtedy vznikli veľkopodnikatelia. No a to si už iste pamätáte, že aký taký ekonomický  poriadok nastal až  po našom vstupe do Európskej únie.

V čase totality sme boli, takpovediac občanmi rovnakej kategórie, lebo bohatým nemohol byť nikto, už podľa zákona. Síce pár takých, čo mali o niečo viac než mali ostatné masy aj bolo, len sa o nich málo vedelo, lebo ešte  neexistovala bulvárna tlač, ktorá by to o nich do sveta vytrúbila. No a masám to bolo aj tak úplne jedno. Všetci sme mali rovnaké socialistické vzdelanie, dokonca nielen vojaci, príslušníci Verejnej bezpečnosti, učitelia,  ale aj kňazi z vtedajších teologických fakúlt. Takže, žiadne súkromné alebo cirkevné školy s veľmi voľnými učebnými osnovami a bez tvrdej ideológie, tak ako je tomu teraz. Voľnosť pohybu osôb bola zaručená asi tak, že ešte aj v občianskom preukaze  musel mať každý občan  pečiatku o tom, že je zamestnaný. No, a ak bol niekto cestovateľský typ, čo sa moc neodporúčalo lebo sa tým automaticky stával objektom pozorovania pre orgány štátnej bezpečnosti, tak sa mohol ako tak pohybovať akurát v krajinách vtedajšieho socialistického bloku.  Hoci do takej bývalej Juhoslávie sa mohlo ísť len na tzv. vycestovaciu doložku a napríklad do bývalého Sovietskeho zväzu, len s cestovnou agentúrou a po prísne vytýčených a kontrolovaných trasách. Teraz, od 21.12.2007 ten kto nato má, môže po území  našej staručkej Európy lietať voľne ako slobodný vták.

Všetko to, čo som doteraz spomínal sa v tom socializme ešte akosi dalo zniesť. Niečo sa možno  dalo aj pochopiť. No, čo asi nikto nemohol prehltnúť, bola snaha vtedajších mocných,  urobiť  z nás jednotlivcov, rovnako zmýšľajúcu  a aj bučiacu masu  živých tvorov. Veď len si uvedomme, že síce vtedajšia ústava dovoľovala slobodu vierovyznania, ale tí čo to chceli praktizovať boli zatváraní, ich deti nemohli študovať, učitelia mohli vyučovať len v duchu marxisticko-leninskej ideológie, zosmiešňovali sa veriaci, vybraných jednotlivcov nútili vstupovať do radov KSČ, všade sme sa museli oslovovať slovom súdruh, nasilu sa zoštátňoval súkromný majetok, (bolo len osobné vlastníctvo) prekrúcala sa staršia aj novšia história, masovo sme sa museli zúčastňovať rôznych osláv a tak ďalej a tak ďalej.  A čo dnes ?  Slovensko sa podľa ústavy neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo, každý môže konať čo nie je zákonom zakázané, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, nedotknuteľnosť  osoby a jej súkromia je zaručená, osobná sloboda sa zaručuje, atď. Ale je tomu  tak aj skutočne ? 

Ak ste sa pri čítaní dostali až tu, pokojne si na chvíľu vydýchnite.  A teraz položím otázku. Môže sa niekto diviť, ak ešte aj po 18 rokoch majú v hlavách zmätok tí, čo obdobie socializmu museli prežiť tu na Slovensku a nie v emigrácii, ak to nemajú v hlavách ujasnené ani naši čelní predstavitelia ? Ak by tomu tak nebolo, potom by sa určite ujednotili aspoň na tom, že 17. november 1989 bol skutočne míľnikom, ktorý v dejinách ľudstva nemá obdobu, ak už v ničom inom tak v tom, že ukázal svetu ako sa dá prejsť, a to bez krviprelievania, od budovania socializmu naspäť ku kapitalizmu. To sa zatiaľ, ak sa nemýlim, ešte nikomu inému nepodarilo.

A či 17. november 1989 bol ten  správny krok ? Pre niekoho bola  odpoveď jasná už v  roku 1989, a pritom nemusela  byť len kladná. Ale mnohí na túto otázku nevedia nájsť odpoveď doteraz. To len potvrdzuje známu dejinnú pravdu, že to čo v danom čase vyzeralo nádejne a pekne s odstupom času už takým byť nemuselo. Napríklad aj obdobie tzv. Pražskej jari v roku 1968. Vtedy sme si takmer všetci  mysleli, že budeme mať raj na zemi. Dnes to tak nechápe už skoro nikto.   A to uplynulo necelých 40 rokov.

Pýtam sa, mohlo sa toto všetko udiať bez toho, aby v tom nemali prsty svetové mocnosti?  Veď v  roku 1989 len na území bývalého Československa bolo najmenej štvrť milióna ozbrojených vojakov, príslušníkov VB a ľudových milícii. Existoval vojenskopolitický pakt Varšavská zmluva.  Bývalý Sovietsky zväz  mal státisícovú armádu svojich vojakov mimo vlastného územia v krajinách tzv. Varšavskej zmluvy. Myslíte si, že táto ozbrojená lavína by ostala v takom pokoji, v akom počas novembra 1989 bola, ak by to nebolo v záujme vtedajších svetových mocností ?  Môj osobný názor je, že nie !  Na druhej strane, ak v tej  gigantickej šachovej bitke chceli mocnosti vyhrať, bez nás pešiakov, by sa im to určite nebolo podarilo.

Takže, názory na 17. november 1989  môžeme mať rôzne, ale jeho význam bez zaujatosti zhodnotí až história a  naši potomkovia. Dejiny sa síce dajú v tom ktorom období zmanipulovať, ale úplne vymazať  a vrátiť čas, to sa chvalabohu už nedá. Čím skôr si toto uvedomíme, tým skôr sa zmätkov v našich mysliach zbavíme. Quo vadis Slovensko ? Pekný deň. doko