doko

Na tému novembra 1989 som napísal v roku 2007 blog pod názvom „17.november 1989 návrat do pekla či do raja ?“ a v roku 2008 s titulkom „Ponovembrovej generácii.“  Teraz by som chcel na oživenie pamäte, pripomenúť ilúzie s akými davy ľudí v roku 1989 na námestiach volali po lepšom zajtrajšku, slobode, demokracii a to síce bez vedúcej úlohy KSČ, ale určite nikto z nich neprevolával heslá o  budovaní slobody a demokracie  pod vedením „všemocného“ kapitalizmu, v ktorom by dominovala strata základných sociálnych potrieb, nezamestnanosť, bezdomovci, chudoba, masové vysťahovalectvo, vláda zločineckých gangov, neistota, pokles mravov, krachujúce zdravotníctvo a školstvo, všade prítomná korupcia, strach o  bezpečnosť svoju a svojich najbližších a znižovanie životnej úrovne.

Ilúzie o lepšom živote, ale na báze socializmu, mali totiž koncom roku 1989 oporu aj vo vtedajších reálnych skutočnostiach. Tak napríklad. Parlament, ktorý bol v tom čase poskladaný skoro na 100% len z komunistov,  okrem svojej likvidácie a zrieknutia sa vedúcej úlohy KSČ jednomyseľne súhlasil  napríklad  aj so zvolením Václava Havla za prezidenta Československej socialistickej republiky (ČSSR) a tento pán nomináciu prijal aj za tú cenu, že ako disident a nenapraviteľný bojovník proti komunizmu musel zložiť  prezidentskú prísahu, v ktorej sľuboval, tak ako pred ním Gustáv Husák – vernosť socializmu. A tak sa niet čo diviť, že masy ľudí na námestiach, za zvukov štrngotu zväzkov kľúčov a spevu,  pretavovali svoje túžby po zmenách  prevolávaním takých  hesiel  ako napríklad:

“V jednote je sila", „Nechceme vládu jednej strany! Preč s tyranmi! Chceme slobodu!“,  „Koniec vlády jednej strany! Na Vianoce slobodu! Študenti všetkých fakúlt, spojte sa! Študenti, už nikdy o nás bez nás! Lidové noviny študentom! Slobodnú republiku v slobodnej Európe! Demisiu dinosaurov!“, “Nech zvíťazí pravda a láska, nad nenávisťou a klamstvom”,  „Možno príde aj kúzelník“,  „Európu bez politických väzňov. Prestaňte biť študentov, Rešpektujme akademické slobody! Nechceme Miloša! Zrušte výuku marxizmu-leninizmu! Bez tolerancie niet slobody,  Nezávislý zväz študentov“. „Buďte realisti, žiadajte nemožné! Pravdu o našich dejinách!“,  „Nechceme byť kôl v plote. Chceme novú vládu. Chceme náhradnú vojenskú službu. Lží bolo už dosť. Načo sa učiť nezmysly. Slobodnú republiku v slobodnej Európe! Demisiu dinosaurov! Chceme demokraciu,“ „Nechceme zbrane,“ „Žiadame zlepšiť sociálne podmienky pedagogických pracovníkov VŠ a študentov,“ „Chceme voľne cestovať do zahraničia“ „Smrť komunistom“, „Jakeša do koša“, Chceme pravdu!, Poďte s nami!, „Nie sme ako oni!“, „Nechceme násilie!“.

Je jasné, že sa domáhali niečoho, čo bolo vtedy, ale  aj teraz, 20 rokov po týchto udalostiach,  splniteľné len z časti. Nenaplnilo sa veru ani  najznámejšie heslo z tejto doby:  „Pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí“ (citát Václav Havel). A tou najväčšou ilúziou bolo to, keď si ľudia začali myslieť, že našu spoločnosť v krátkej dobe vyliečia z  ťažkej,  40 rokov trvajúcej  infekcie. Touto chorobou totiž trpeli a trpia  mnohí komunisti lebo verili, že s členským preukazom KSČ okrem nezaslúžených výhod, im automaticky patrí aj patent na rozum. Žiaľ táto infekcia je taká silná, že už 20 rokov odoláva všetkým možným očkovaniam a tak stále postihuje mnohých, aj tzv. nekomunistických straníkov. Lebo život nás dennodenne  presviedča o tom, že tí, ktorí nosia ten správny stranícky preukaz si automaticky myslia, že sú aj múdrejší, lepší  a preto, že sa tiež automaticky musia mať aj lepšie než ostatní občania, ktorí  stranícky preukaz nemajú ani ho nechcú.

Majú sa preto aktéri novembrových udalostí cítiť oklamaní a zneužití?  Z časti áno. V dobrej viere a vo svojej ľudskej naivite totiž vtedy verili, že heslá a myšlienky z novembra 1989 niekto za nich dovedie do zdarného konca. Žiaľ nestalo sa tak. Lebo po odstúpení vtedajších pohlavárov KSČ nastúpili iní pohlavári, a tí  veľmi rýchlo zabudli na ilúzie a túžby más z novembrových námestí a začali si medzi sebou rozdeľovať ľahko získanú moc, aj  vtedajší socialistický národný majetok. A tak nám obyčajným ľuďom,  z revolúcie  zväčša zostali oči pre plač a „len“ demokracia, sloboda,  ilúzie a spomienky. A možno aj  ponaučenie, že k ničomu nemáme byť ľahostajní a  každú začatú vec treba doviesť až do úplného  konca. Podľa mňa okrem skúsenosti, že november 1989 nebol zbytočný a mal svoj zmysel, nám ostala ešte jedna veľmi veľká, ale krásna  ilúzia, o ktorej vtedy nemohol absolútne nikto nič  tušiť a to tá, že november 1989 neskončil ale, že pokračuje a do úspešného konca ho za ďalších 20 rokov určite dovedú  deti  našich novembrových detí. Preto ponaučení z našich vlastných chýb im vráťme to, čo nám v roku 1989 požičali naše deti – vieru a istotu, že ak ľudia chcú a neboja sa, spoločne dokážu pohnúť nielen mocnými tohto sveta,  ale aj dejinami.V tejto súvislosti mi prišla na um veta, ktorú vyslovil Ľudovít Štúr: „Naspäť cesta  nemožná – napred sa ísť musí.“ Prajem pekný a príjemný novembrový deň. doko Na podobnú tému píšem aj na http://doko.blog.portal.sk/detail-ponovembrovej-generacii-.html?a=3597821ba0d4a9cc56355c4dae8e1e73