doko

Najradšej dovolenkujem na Slovensku. No sem tam neodolám pozvaniu, a nechám sa zlákať aj na pobyt pri mori. Tento rok to bola destinácia iba 35 km južne od mesta Zadar. Leží tam  malé mestečko Pakoštane, ktoré susedí s národným prírodným parkom Vranské jazero. Pakoštane nie tak dávno, bola klasická dedina, v ktorej sa  všetci obyvatelia živili tvrdou prácou na svojich poličkách. Aj dnes sa tam takí nájdu, ale dajú sa spočítať na prstoch jednej ruky. Zvyšok tamojších domácich obyvateľov dnes podniká, alebo pracuje v oblasti cestovného ruchu. Mestečko má len niečo okolo 4 000 stálych obyvateľov, ale s dovolenkármi tam bude spolu možno aj 10 000 ľudí. Myslím si, že sa tam nikto nenudil. Malých stánkov s občerstvením, predajní potravín, reštauračných a zábavných podnikov a atrakcii je tam viac než dosť. Dosť je aj miesta na plážach, kde podľa mňa prevládajú slovanské národy, medzi ktorými je asi najviac Čechov, ale aj Slovákov tam bolo dosť. Ubytovať sa dá v hoteloch, v súkromných vilách, ale aj v autokempingoch.  Raritou je, že za suseda môžete mať aj súkromne hospodáriaceho roľníka, ktorý má pri dome plno hydiny a tá najmä, keď je hladná, dáva o sebe vedieť už od 4 hodiny ráno. Keď si k tomu pridáte holú skutočnosť, že nočný život končí asi o druhej hodine po polnoci, veľa si v noci nepospíte. Zato počas dňa, cez najväčšie horúčavy, sa to dá dohnať, pravda ak znesiete všade prítomné neustále „crčkanie“ cikád.  Jedným slovom Pakoštane je plné protikladov. Keď napríklad 3 dní horelo okolie Vranského jazera (asi 2 km vzdušnou čiarou od Pakoštane) a v uliciach mestečka bolo vidieť plno dymu aj  cítiť zápach zo zhoreniska, domáci sa tvárili ako že, veď sa nič nedeje, lebo oni sú vraj na také situácie zvyknutí. Teda zvyknutí zrejme budú aj na zavýjanie hasičských sirén a rev ozrutných hasiacich hydroplánov. Mne osobne to veru jedno nebolo,   o to viac, keď sme sa z internetu dozvedeli, že pri požiari došlo aj k výbuchu zabudnutej munície z nedávnej vojny.  Za protiklad považujem aj fakt, že domáci sú hrdí nielen na svojho rodáka,  kardinála A. Stepinca, ktorý tam má svoju sochu aj ulicu a bývalého prezidenta Dr. F. Tudžmana, ktorého socha na podstavci v nadživotnej veľkosti, dominuje v centre,  ale aj na to, že v meste žil, podľa mňa  kontroverzný generál Gotovina, ktorý tam má pamätnú dosku. No najviac sa od seba odlišujú stará časť sídla asi z 15.storočia Bužak a okolo stojace nové, moderné budovy. Stretnúť môžete aj krásne autovlačíky plné veselých dovolenkárov, ale aj starý, silou vôle držiaci traktor. Prekvapiť  vás môže aj kultúra predaja. Ak pri kúpe pečiva sa ho nesmiete dotknúť, lebo ho vyberá a balí, výlučne predavačka, tak v obchodíkoch s pamiatkovými predmetmi vám bez mihnutia oka zabalia magnetku, či drevené vyrezávané hodiny, do za tým účelom pripravených novín. A podobne.