doko

Pred deväťdesiatimi  rokmi, 28. októbra 1918 z vojnových ruín  začala vznikať prvá slovenská štátnosť. Áno,  bola to Československá republika. Svet bol  vysilený dlhotrvajúcou vojnou, milióny ľudí zahynuli vo vojnovom ošiali. A tak sa niet čo diviť, že  tí čo prežili, chceli zmeny. V našich končinách  národy zatúžili  nielen po mieri, ale aj po slobode  štátnej,  a tak došlo k zákonitému javu, rozbitiu Rakúsko-Uhorskej monarchie.  To, ale neprišlo samo od seba. Bolo potrebných mnoho ľudských obetí, aby sme sa my Slováci mohli   dostať z područia Maďarov, ktorí boli pánmi v Uhorsku. Revoltu  na mnohých miestach prejavili aj vojaci slovenskej národnosti, ktorí sa búrili proti svojej Rakúsko-Uhorskej vrchnosti ešte  za trvania Prvej svetovej vojny. Známa je napríklad vzbura slovenských vojakov  v srbskom Kragujevci, ktorá sa stala v prvých júnových dňoch roku 1918 a popravených po jej potlačení bolo 44 ľudí.

No písať chcem o inej, čo do počtu popravených tiež  veľkej, ale verejnosti málo známej vzbure, ktorá sa stala v noci z 31. októbra na 1.novembra 1918 v Prešove.  Po jej potlačení bolo 1.11.1918 pri terajšej prešovskej konkatedrále z pušiek maďarských vojakov zastrelených najmenej 40 vojakov  slovenskej národnosti a 2 civili. Udalosť je menej známa asi aj preto, že  maďarské vojenské aj štátne orgány ju  zaradili do kategórie rabovania obchodov a nie medzi klasickú vojenskú vzburu.

Ako som už napísal, rakúsko-uhorská armáda  bola v druhej polovici roku 1918 v rozpade a to aj zásluhou mnohých vojenských vzbúr. Stranou od týchto udalostí neostali ani vojaci prešovského 67. náhradného pešieho práporu, v ktorom mali väčšinu Slováci zo Šarišskej a Liptovskej župy. Tí  prejavili svoj odpor k vojne a k nadvláde Maďarov  po svojom. Okrem vojenskej neposlušnosti voči maďarským dôstojníkom, totiž  začali demolovať aj miestne prešovské obchody, ktoré vtedy takmer výlučne patrili ľuďom inej, než slovenskej národnosti. Proti rebelom s požehnaním miestnych maďarských úradníkov, zasiahlo vojenské maďarské komando. A tak už počas noci boli vzbúrenci pochytaní a asi 300 z nich skončilo vo väzení. Maďarskí dôstojníci svojvoľne, v rozpore s platným právom, zriadili  vojenský štatariálny súd, ktorý bez toho, aby dôkladne celé tzv. rabovanie vyšetril, odsúdil na smrť 120 vojakov.  Ihneď po skončení súdu  začali aj popravy.  Veľa odsúdencov zo zúfalstva pred blížiacou sa  smrťou v čase, keď už mnohí očakávali koniec vojny, prelomili strážny kordón a útekom z popraviska sa snažili zachrániť si holý život.  No na úteku do nich ako do  psov, strieľali maďarskí vojaci.  Výsledkom tohto masakru bolo 43 mŕtvych a množstvo zranených.

Historici okrem obetí, ktoré boli zdokumentované  medzi „odsúdenými“ na smrť, iné obete na ľudských životoch neuvádzajú.  Aj preto si myslím, že počin maďarských vojakov a maďarských úradov aj napriek tomu, že ešte nebola oficiálne podpísaná kapitulácia, nebol adekvátny vtedajšej situácii a nedá sa nijak inak vysvetliť, iba ako hrubá pomsta na slovenských vojakoch, ktorých vtedy Maďari považovali  za bezduchú  a osudu odovzdanú masu. O to viac, že vtedy už 3 dní existovala Československá republika.  Pritom podobné násilnosti  zo strany vládnucich Maďarov neboli iba ojedinelým aktom, ale systémovo patrili do arzenálu vtedajšej uhorskej vlády.  Tento bezhraničný útlak a násilie, ktoré v Uhorsku dlhodobo beztrestne praktizovali vládnuci Maďari, a to nielen voči Slovákom, sú podľa mňa prvotnou a stále pretrvávajúcou príčinou,  politikmi oživovanej,  tzv. maďarskej karty.

Nie som zástancom veľkých gest, ale myslím si, že teraz, keď sa situácia v  Európe, oproti dobe spred roku 1918 zmenila na nepoznanie, by vzájomnému urovnaniu politických vzťahov medzi Slovenskom a  Maďarskom pomohlo napríklad aj to,  keby  pri príležitosti 90. výročia od ukončenia Prvej svetovej  vojny,  terajšia maďarská vláda prejavila aspoň  štipku ľútosti nad všetkým tým, čo voči  Nemaďarským národom v Uhorsku napáchali  predchodcovia dnešných Maďarov.   Priznať si chyby a ukázať dobrú vôľu, v kultúrnom  svete už  chvalabohu patrí medzi skutky, ktoré nesú pečať najvyššieho stupňa politickej kvality.

Prajem príjemný deň. doko