doko

Už niekoľko rokov dozadu sú na Slovensku oslavy MDŽ prioritou jednej politickej strany. Nezúčastnil som sa síce na žiadnych z nich, ale sledujem média a tak som ich spomenul. Ja som už v roku 2008, v jednom z mojich blogov napísal. Citujem: ... „Dnes je Medzinárodný deň žien (MDŽ). Sviatok, ktorý na Slovensku prešiel toľkými otrasmi, že sa čudujem, keď sa ešte stále spomína alebo, žeby sa spomínal práve preto?“ Ani dnes nebudem písať o sviatku ako takom, ale najmä o jeho hlavných aktéroch - ženách a mužoch. Na zopakovanie pripomínam, že v roku 1958 v Československu, ktorého súčasťou bolo aj Slovensko, stručne povedané, „kvitol“ iný spoločenský poriadok, aký máme dnes – socializmus. V ňom boli oslavy MDŽ asi v celom socialistickom tábore, nielen v Československu, skoro úplne rovnaké. A to tak, že na MDŽ, bola „všeobecná“ povinnosť, prísť k svojim matkám, manželkám, spolupracovníčkam a podob., minimálne s kytičkou karafiátov v ruke, a tak im prejaviť úctu a pripomenúť, že majú sviatok, ktorý mnohokrát riadne oslávili, práve najmä mužskí gratulanti. K MDŽ, som totiž našiel v kalendári - Pútnik svätovojtešský, práve z doby socializmu (rok 1958), svojský príbeh. Dej je z vtedajšieho bežného manželského života. ... „Bolo po rodinnom obede. Vo veľkej miske, ešte ostalo veľa strapačiek. „Budú dobre i prihriate.“ Povedal manžel. Z toho som nezmúdrela, vraví si manželka. Chutili mu ? Nechutili ? A tak si manželka dodala odvahy a povie: No – chutili ? „Vieš, - vraví on, - boli dobré, ale moja mama robí strapačky inak. Nabudúce ti ukážem, ako som ja videl mamku robiť strapačky.“ Aha, pomyslí si manželka. „Moja mama“ – to je ten hlavný osteň manželstva. O týždeň sa opäť mali variť strapačky. Muž sa vskutku postavil vedľa manželky a pozeral, ako robí jeho obľúbené jedlo. A tak nie div, keď sa spýtal ? „Aj posledne si dala toľko múky ? Moja mama, keď robila noky“ ... Noky ? Spýtala sa manželka. To nie sú noky, ale strapačky. A potom mi ešte ukázal, ako to „jeho mama“ hádzala aby strapačky, či noky boli nielen podlhovasté, ale aj klzké. Dnes, keď sa tak zamyslím, už sa vôbec nehnevám na to manželove : .. „moja mama to robila takto“... Teraz už viem ako treba urobiť dobré strapačky, ale čo ma dodnes teší najviac, bolo to, že zjedol aj tie moje prvé strapačky, z ktorých ostala po obede nedojedená misa. Prečo? Hádam ma už vtedy mal veľmi rád a nechcel mi vziať chuť do ďalšieho varenia. No, ak raz budem vydávať dcéru, tak jej budem musieť poradiť asi takto. „Dievča moje, ak už myslíš, že si si vybrala toho správneho, pre istotu sa ho ešte pred svadbou opýtaj, či má rád strapačky.“ Dnes si k MDŽ 2026, dovolim doslovne odcitovať blahoželanie od kňaza, ktorý na záver nedeľnej omše, vysielanej v Slovenskom rozhlase povedal: ...“Drahí bratia a sestry, milí poslucháči Slovenského rozhlasu, dnes máme aj Medzinárodný deň žien, tak aby sme nezabudli na tento veľký deň úcty voči ženám. Nezabudli na modlitby za nich, prejaviť aj vďačnosť a popriať im aby hľadali stále živú vodu, prameň živej vody ako Samaritánka. Tento príbeh práve z dnešného evanjelia zapadá aj na dnešný deň alebo dnešný deň, na toto evanjelium. A tak môžme aj popri tých modlitbách a stretnutiach sa vzájomne povzbudzovať k ďalším krokom v pôstnom období. Prajem vám požehnanú nedeľu a potom dobrú chuť k obedu.“ Ja dodám. Prajem nám všetkým, mierovú a pokojnú jar. doko.