Mladší asi vedia čo slovo blog znamená. Starší by s tým asi mali problém. Ja to chápem tak, že blog je slang z anglickej skratky weblog. Pritom web znamená pavučinu, tkaninu čo je charakteristické pre internetovú sieť a log-book znamená lodný denník. Blog v našom ponímaní je teda čosi ako internetový zápisník, kde autor blogu verejne prezentuje svoj subjektívny názor spravidla pod anonymnou identitou. Slovenskí jazykovedci to na svojej internetovej stránke juls.savba.sk ešte nemajú ujasnené. Okrem nich si to tiež, ešte len ujasňujú aj orgány činné v trestnom konaní.
Prečo o tom píšem? Iste ani vám neušla správa z médií, že blogárka, ktorá ani neskrývala svoju identitu, môže prísť pre svoje názory verejne šírené na blogu, aj o možnosť vychovávať si svoje vlastné detí v súlade s tými myšlienkami, ktoré verejne obhajuje na svojom blogu. Nepáči sa to totiž viacerým slovenským inštitúciám.
To, ale nie je hlavný dôvod prečo o tom píšem. Hlavnou príčinou je moje zistenie o čom alebo vlastne čo sa píše na anonymných blogoch, hoci aj tie sú kontrolované administrátormi internetových stránok. Nájdete tam takmer všetko. To nie je na škodu veci. Čo má zarazilo je to, že táto virtuálna možnosť s niekým si anonymne pokecať, vedie účastníkov tohto modifikovaného Hyde parku k veľkej neviazanosti. Ale ani to ešte nie je až také nebezpečné, že by to niekomu sťažovalo spánok.
Spokojne spať by veru nemali najmä rodičia tých detí, ktorí o tejto modernej zábave svojich ratolestí vedia, no nemajú ani potuchy, čo ich detí v domnienke, že si užívajú absolútnu virtuálnu slobodu a voľnosť pri tejto činnosti cítia, čo im v živote prekáža, čo ich trápi, po čom túžia alebo čo ich naopak najviac zaujíma. Pritom je to podobné ako keď sa detí rozprávajú medzi sebou priamo bez počítača, ale sú mimo dosah rodičov. Povedia tam tiež hoci čo. No pritom je aká taká nádej, že to čo síce nepočujú rodičia sa môže dozvedieť učiteľ či vychovávateľka, alebo aj iný rozumný človek, ktorému nie je jedno, čo detí vo svojom voľnom čase robia. No vo virtuálnom svete to tak nie je.
A s tým milí rodičia treba z vašej stránky niečo robiť. V prvom rade by ste si mali zistiť aké blogy vaše deti navštevujú. Po druhé deťom odporučiť také, o ktorých viete, že im nemôžu uškodiť. Po tretie návštevu tých blogov o ktorých viete, že sú výslovne neprimerané pre vaše detí treba deťom zakázať alebo zablokovať. Podľa mňa najdôležitejšie je za žiadnych okolností sa nespoliehať len nato, že keď je dieťa doma pri počítači, že mu automaticky už nič nechýba. Takí rodičia sa veľmi rýchlo presvedčia ako hlboko sa mýlili. Žiadny virtuálny svet totiž nenahradí to, keď dieťa cíti, že rodič má oň záujem a dá si toľko námahy, aby cez deň so svojou ratolesťou prehodil aspoň desať rozvitých súvetí. Taký rodič sa z tých viet určite dozvie najmenej 90 % z toho, o čom už dávno vie každá virtuálna bútľavá vŕba.
A tak aby žiadni rodičia po čase nezistili, že síce ich detí nikde z domu neušli, ale predsa doma nie sú alebo, že ich dieťa nie je tá mlčanlivá a tichá bytosť čo večne sedí doma pri počítači, ale že je to ten výrastok o ktorom sa dozvedia z médií, ktorý spáchal priestupok či nedajbože prečin.
A aby sa toho nedožil nikto z vás. Začnite sa už teraz a hneď zaujímať o to, čo vlastne pri počítači vaša väčšia či menšia láska robí. Nebojte sa, určite tým neporušíte žiadny paragraf zo zákona o ochrane osobných údajov. A keby aj. Vždy je to menší priestupok ako stratiť možnosť vplyvu pri výchove vlastného dieťaťa.
Skončím málo známym príbehom zo života jedného veľkého ruského pedagóga. Raz za ním pribehla celá vystrašená a roztrasená matka a s plačom ho prosila o radu čo má robiť, lebo jej dieťa ju už vôbec nepočúva. Keď starostlivá matka skončila svoj predslov, uznávaný vychovávateľ sa zamyslel a poradil jej čo treba vo výchove jej syna robiť. Chvíľu bolo ticho. Potom sa opýtal. A koľko rokov má vaše dieťa? Päť, odpovedala matka. Ja, ja, jaj! Rýchlo bežte k nemu lebo, ak zmeškáte čo i len minútu moje rady vám už budú zbytočné! Prajem vám príjemný večer.J.Kotulič
Komentáre
Pre mňa poučné
asi
no... poucne