doko

Časť našej slovenskej mlade  už prežíva začiatok školskej žatvy. Niektorí písali vedomostné testy, iní maturitné písomky a sú aj takí, ktorí majú za sebou aj prijímacie skúšky na vysoké školy.  Príbeh, ktorý píšem je tiež z tohto prostredia a začal sa asi pred 20 rokmi.

Celá rodina  bez zvláštneho vzrušenia očakávala poštárku, to preto, že už sa vo všeobecnosti vedelo o doručovaní rozhodnutí riaditeľov stredných škôl o prijatí či neprijatí uchádzačov  na tieto školy. Rodičia  uchádzača o štúdium neboli nervózni a to preto, že sa spoliehali na znalosti svojho syna a rozhodnutie brali ako formalitu. Dočkali sa. Po príchode adepta na štúdium, ho rodičia požiadali, aby im prečítal čo je v rozhodnutí napísané. Veď to poznáte, čo je napísané to je dané. Odpoveď od synátora bola, že to má čas, lebo výsledok by mal byť kladný. Po nejakej dobe predsa len adresát obálku otvoril a jeho výraz na tvári prezrádzal, že výsledok nie je úplne totožný s jeho očakávaním. Konečne z neho vyliezlo, že „som prijatý, ale ...“ Čo aké ale, ozvali sa rodičia. No to „ale“ znamená, že nie na to gymnázium na ktoré som žiadal, ale na iné a naviac mimo domova v malom mestečku, vzdialenom asi 20 km od domova.  Ako dôvod sa v rozhodnutí uvádzal nedostatok miesta. Všetci stíchli a už sa na túto tému v ten deň nebavili. Na nasledujúci deň sa rodičia aj ich syn, sami od seba, začali zaujímať ako skončili iní adepti o toto štúdium. Po čase zistili, že na renomované gymnázium v krajskom meste, o ktoré sa aj on uchádzal, boli prijatí aj takí žiaci,  čo pri prijímacích pohovorov dosiahli horšie výsledky ako náš adept. Otec, hlava rodiny rozhodol, že to tak nenechá a pobral sa za riaditeľom gymnázia. Rodina toto počínanie schválila.
A výsledok tejto návštevy? Vtedajší súdruh riaditeľ pod tlakom dôkazov, že na svoje gymnázium prijal žiakov, ktorí mali o poznanie horšie výsledky než nás neúspešný žiadateľ, musel nakoniec s pravdou von. „Viete súdruh ja som si myslel, že keď sa od prijímacích pohovorov až do teraz,  nikto z rodiny  o výsledky prijímacích pohovorov nezaujímal, tak som to bral tak, že prihláška bola podaná len tak pre formu.“  Na otázku, že či to tak robili všetci a že kde je táto povinnosť stanovená, bola odpoveď asi taká, že napísané to nie je nikde, ale taký je zvyk.
Dotyčný otec hneď tam na mieste oznámil súdruhovi riaditeľovi, že podá odvolanie ministrovi školstva a aj na krajský národný výbor.  Veru aj tak urobil. Ako áno ako nie, odvolanie bolo kladne vybavené  a tento žiak mohol v septembri nastúpiť do školy, na ktorej chcel študovať a ktorá ho bavila.

A čo nasledovalo potom. Maturoval s vyznamenaním. Na univerzitu bol prijatý bez prijímacích pohovorov a absolvoval ju s titulom Ing. Nasledoval doktorát PhD. A práve dnes, 17.3.2008  je slávnostne habilitovaný na univerzitného docenta. Keďže, osobne ho veľmi dobre poznám, prajem mu v tento, pre neho istotne  výnimočný a slávnostný deň, do ďalšieho osobného a pracovného života všetko len to najlepšie.

Už  chvalabohu nemáme súdruhov, ale žiaľ niektorí páni  sa ešte stále tak správajú, ako keby súdruhmi boli.  Tento príbeh zo skutočného života som napísal  preto, aby mal čitateľ jasno, ako málo stačilo a všemocní súdruhovia  mohli úplne skaziť život mladému  človeku, a to  hneď na jeho začiatku.
A pre terajších adeptov o štúdium asi takéto ponaučenie. Ak ste presvedčení, že na príslušné štúdium máte  predpoklady, bojujte všetkými dovoleným spôsobmi o svoju školu dovtedy, pokiaľ vás na ňu neprijmú. A bolo by veľmi prospešné, ako to potvrdzuje aj náš príbeh, ak by ste v tomto úsilí neostali osamotení, a dostali by ste  podporu i od svojich rodičov, či iných najbližších osôb..