Ešte stále sa vyskytujú prípady, keď zamestnanci v domnení, že na to majú nárok, žiadajú od zamestnávateľov poskytnutie dlhodobého neplateného pracovného voľna. Najčastejšie sú za tým ekonomické dôvody. Počas platnosti starého Zákonníka práce ( do 31.3.2002) sa totiž takéto neplatené voľno mnohokrát využívalo ako obojstranné východisko z núdze. Zamestnávateľ nemal dostatok práce pre všetkých a zamestnanci si sezónne chodili zarábať najmä do zahraničia. V súčasnosti platný Zákonník práce už takéto pracovné voľno zaradil medzi dôležité osobné prekážky v práci. ( § 141). Starý Zákonník práce v § 128 ods. 1 stanovil: „ Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu z iných dôležitých dôvodov týkajúcich sa jeho osoby, poskytne mu zamestnávateľ pracovné voľno“. Takže žiadne môže, ale poskytne mu. V Zákonníku práce platnom od 1.4.2002 ( § 141 ods.3 ) sa zamestnávateľovi určuje, že zamestnancovi môže poskytnúť pracovné voľno nielen pri zákonnom určených dôvodov, ale aj z iných vážnych dôvodov, ak ide najmä o zariadenie dôležitých osobných, rodinných a iných vecí, ktoré nemožno vybaviť mimo pracovného času. Teraz platná formulácia je jednoznačne výhodnejšia pre zamestnávateľa a to preto, že pracovné voľno zamestnancovi môže poskytnúť, ale nemusí.
Podobne je značný rozdiel pri preukázaní dôvodov. Predtým stačilo, keď zamestnanec uviedol pre neho dôležitý dôvod, teraz platný Zákonník práce jednoznačne vyžaduje vážne dôvody, ktoré nemožno vybaviť mimo pracovného času.
Aby sa v tom dosiahol aký taký právny status, mal by byť v kolektívnej zmluve alebo v pracovnom poriadku jasne definovaný postup, na ako dlho, z akých dôvodov a či vôbec, môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi dlhodobé pracovné voľno bez náhrady mzdy. V tom prípade by zamestnanec, pri splnení určených podmienok, mal nárok na takéto voľno.
Ale, ak zamestnávateľ toto nikde nespresnil, potom to bude výlučne len na jeho vôli ako rozhodne.
Pekný deň prajem. J.Kotulič
Odporúčam aj http://doko.blog.sk/?s=36002
Komentáre