doko

Majetok po rodičoch boli a sú večnou témou na Slovensku. Svedčí o tom aj nasledujúci príspevok  v pôvodnom jazykovom  znení,  z   kalendára -  Pútnik svätovojtešský ročník 1936.

Povesť, ale pravda

Žil bohatý človek a mal jediného syna. Sebe sotva čo doprial, a čo usilovnou prácou nahospodáril, odkladal svojmu jedináčkovi. Na staré dni ostal vdovcom. Roky letely, a syn doviedol do domu nevestu. Žena naviedla muža, aby žiadal od starého dedictvo. Otče – povie syn- mohol by si nám všetko prepísať. Ty už pracovať nevieš, odpočiň si na staré dni. Nám chutnejšie sa bude robiť, keď budeme posilnení tvojim dedictvom. – Otec zvolil a odovzdal majetok i peniaze svojmu synovi. Ponechal si iba šatstvo. Netrvalo dlho, že nevesta robila ďalšie poriadky. – Zavadzia nám starý pri stole a mieša sa do našich rečí. Dobre by bolo, keby sme jedávali sami, a starý môže si jesť pri peci! – povie manželovi. Stalo sa jej po vôli, a starý otec uspokojil sa pri peci a mlčal.  Raz rozbil tanier; vypadol mu z trasúcej sa ruky. Nevesta rozkázala mužovi, aby spravil otcovi válovček z dreva. Starý nevyleje a nerozbije ho. Takto jedával starý hospodár, a pri spomienke na zašlé časy slzami máčal  každú skyvku chleba, ktorá bola mu hodená od nevďačnice nevesty. Raz príde mladý pár z jarmoku domov a uzrie na dvore, ako  sbíja ich synček doštičky. Spýta sa ho otec: Čo robíš? – Syn odpovie: - Otecko, robím ti válovček, aby si mal z čoho jesť na staré dní.
Pamätajme: ako zachádzaš so svojimi rodičmi, takú úctu čakaj raz od svojich detí!

Deň pred Silvestrom neuškodí porozmýšľať aj nad takými príbehmi. Verím, že vy takú nevestu nemáte, ani mať nebudete. Smutné ale je, že modifikovaných príbehov je žiaľ aj dnes dosť.  Príjemný deň  praje doko.