doko

Slovensko je zasýpané veľkoplošnými  reklamami. Okrem toho, že nám hyzdia našu krajinu  a umožňujú niektorým firmám neúmerne bohatnúť,   pre väčšinu z nás sú takmer zbytočné. Hoci sa snažím vôbec si ich nevšímať,   predsa  sa niekedy  stane, že aj napriek tomu sa niektoré dostanú do môjho povedomia. 

Tá, o ktorej idem písať je  o trinástom dôchodku pre slovenských  seniorov.  Už na prvý pohľad  je to reklama z takých predvolebných,  aké mal svojho času aj Dzurinda,  keď  nám pred pár rokmi sľuboval dvojnásobné platy.  Jedným slovom, nesplniteľné tárajstvo.

Ak tomu niekto verí aj za dnešnej situácie keď vo svete stále zúri svetová hospodárska a finančná kríza, euro sa potáca nad hlbokou priepasťou, a keď je Sociálna poisťovňa na Slovensku v permanentnom deficite, lebo jej stále chýbajú finančné prostriedky na vyplácanie starobných dôchodkov, a keď väčšina politických strán už otvorene hovorí o zvyšovaní veku  pre odchod do dôchodku z terajších 62 rokov na 65 rokov – potom  takýto ľudia už zrejme uveria aj tomu, že 29. februára 2011 bude koniec sveta. ( Pre tých z „televíznej ulice“ v roku 2011 bude mať február iba 28 dní). Takže trinásty dôchodok,   v plnom slová zmysle,  v roku 2010 určite nebude.  

Viac má zaujímajú názory o zmene  systému valorizácie starobných dôchodkov. Ekonómovia aj politici sa už mnoho rokov nevedia dohodnúť na tom, či má byť valorizácia dôchodkov určená percentami, fixnou sumou alebo spoločne aj jedným, aj druhým. Pre mnohých je systém výpočtu a valorizácie dôchodkov  poviem to slušne, španielska dedina. Aj napriek tomu, že je popísaný v zákone.   Preto podľa mňa,  kto chce o ňom diskutovať, mal by  ho určite naštudovať.  A tak  by možno  viacerí politici aj pochopili, že náš systém dôchodkov je postavený nielen na princípe zásluhovosti,  ale aj na princípe sociálnosti.  Čo by na prvý pohľad mohlo byť aj spravodlivé. Ale iba na prvý pohľad keby platilo, že  výpočet starobných dôchodkov je určený podľa zásluhovosti a ich každoročná  následná valorizácia, by sa určovala  len na princípe sociálnosti.  Uveďme si príklad.

Priemerne zarábajúci občan, keďže do sociálneho systému odvádzal dávky nižšie,  by mal vypočítaný starobný dôchodok vo výške napríklad 300 € mesačne. Lepšie zarábajúci zasa pre zmenu odvádzal do systému vysoké odvody,  a tak mu dôchodok vypočítali vo výške 800 € mesačne.  Takže každý vidí, že podľa zásluh,  teda koľko kto odvádzal do sociálneho systému,  mu bol vypočítaný aj  dôchodok.

Valorizácia týchto dôchodkov,  keďže v súčasnom zákone je zohľadnený rast priemernej mzdy aj rast inflácie,  by mala byť pre každého poberateľa dôchodku fixná,  čiže bol by tu plne zohľadnený len sociálny aspekt.  To znamená, že by valorizačný vzorec  neurčil rast o počet percent, ale o pevnú čiastku jednotne pre všetkých, napríklad o 20 €. A tak by po valorizácii mal priemerne zarábajúci občan 320 €  a veľmi dobré zarábajúci 820 €.  Spravodlivosť vidím v tom, že jeden aj druhý pri tejto valorizácii nemá na jej výške žiadnu zásluhu, lebo obidvaja sú odkázaní len na sociálnosť pracujúcich občanov teda tých,  čo odvádzajú dávky do sociálneho fondu.

Určite je podľa mňa nespravodlivejšie,  keď sa valorizácia určuje percentom rastu, napríklad 3%.  V tomto prípade by prvý občan mal dôchodok valorizovaný o 9 € , a teda dôchodok by mal len vo výške 309 €,   ale  druhý o 24 €  čiže jeho dôchodok by tak bol až 824 €.   Toto veru nie je sociálny princíp valorizácie, ale je to princíp „zásluhovosti“, no iba v tom, že keď ja raz mám vyšší prvý dôchodok,  automaticky za zásluhy  musím mať aj vyššiu valorizáciu. Totiž ten,  kto viac zarábal síce viac do systému odvádzal,  ale určite si tiež mohol na  starobu aj viac odkladať,  napríklad v treťom dôchodkovom pilieri ako ten čo ako sa hovorí, žil z rúk do úst. O tom by  mali politické strany diskutovať. A podľa toho by sme potom  jednoznačne určili,  ktorá strana  je  skutočne sociálne cítiaca, a ktorej môžeme byť už teraz ukradnutí.

Prajem príjemný deň. doko.