doko

Človek,  ktorého 120. výročie narodenia a 48. výročie od jeho smrti si mnohí ľudia,  najmä na východnom  Slovensku pripomenú 17. júla 2008, sa narodil v roku 1888  v Ruských Pekľanoch okres Prešov, v rodine gréckokatolíckeho farára a bol pokrstený menom Peter.  Keď odišiel na večnosť mal gréckokatolícky biskup Peter Pavol Gojdič presne 72 rokov a jeho pozemská púť sa skončila vo väzenskej nemocnici v Leopoldove. Po odsúdení na doživotie, totiž posledných 10 rokov  svojho života prežil ako väzeň vo viacerých väzniciach ČSR. Tento Slovák - mučeník mal veľmi tŕnistý život. Menej publikované skutočnosti z čias jeho väznenia sa mi podarilo  nájsť v Kalendári gréckokatolíkov  z roku 1969. Píše  o nich väzenský ošetrovateľ František Ondruška.

Finále veľkého života

Väčšina obyvateľov nemocnice ho už poznala z povesti, ktorá ho sprevádzala i vo väzbe. V tomto prostredí prežil som s ním posledné štyri mesiace jeho života. Obdivovali sme ho. Jeho veľkosť  bola v jeho nevyjadriteľnej skromnosti, pokore a v skutočne detinskom pomere k Bohu.  Chatrná telesná stavba,  jeho oči a celá tvár prezrádzali strašné utrpenie, no z jeho úst nikdy sme nepočuli ani len jediné slovo sťažnosti. Hovoril mnoho príhod z vyšetrovania. Raz vo väznici v Ruzyni si ho dal predvolať  vyslaný sprostredkovateľ  vlády a oznámil mu,  že z tejto miestnosti pôjde priamo do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom Pravoslávnej cirkvi v Československu. Otec biskup Gojdič sa ospravedlnil, že nemôže vyhovieť tejto požiadavke, že to by bol strašný hriech proti Bohu, že by to bola zrada na Svätom Otcovi, na svätej Cirkvi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tomto čase trpia pre vieru, ktorú im sám hlásal a ktorej ich učil. Po tomto sprostredkovateľ pristúpil k nemu, do svojich rúk chytil biskupove ruky, pritiahol ich na svoje prsia a povedal: „ Otec, vy sa mi páčite, ste statočný človek, vážim si vás.“  Keď odišiel, strážnik znova odviedol biskupa do cely. O podivuhodnosti ciest Božích sme sa vo väznici presvedčovali denne.  Keď jedného dňa prišiel do väzenskej nemocnice kňaz Vrána, a zaradili ho do cely č.2, nikto z nás netušil, že je to kňaz, ktorý má vykonať poslednú službu služobníkovi Božiemu Gojdičovi pri jeho odchode zo slzavého údolia. V jedno popoludnie proti svojmu zvyku Otec biskup ma požiadal, aby sme ho vyviezli na väzenský dvor. „Chcel by som ešte poslať požehnanie svojim drahým veriacim“. Nevideli sme v tejto príhode znamenie blížiaceho sa konca. Posledná chvíľa prišla preto celkom nečakane. V noci som videl, že na posteli sedí Otec biskup a privoláva ma. Pomohol som mu na WC. Keď som ho niesol späť  bol ľahký ani pierko, vzal som ho  na ruky a položil som ho na jeho posteľ. Povedal: „ Tak,  teraz už bude všetko dobre.“ Na jeho tvár   v tej chvíli sadla akoby tôňa, oči uprel priamo pred seba a ústa mierne sa pohýbali, akoby vysielali krátky vzdych. K posteli prišiel kňaz Vrána a poznamenal: „Umiera, modlime sa“. Prišli dozorca aj ďalší väzni.  Spýtal som sa dozorcu, koľko je hodín. „ 8 minút po polnoci“  - odpovedal úsečne. Teda bola už nedeľa, 17. júla 1960.  Vtedy sme si uvedomili všetci, že pán biskup  veľmi často so záľubou hovoril: „ Viem, ty sa mi budeš  smiať, ale ja vždy prosím milého Pána Boha,  aby ma povolal z toho slzavého údolia v ten deň, keď ma do neho poslal. Je to smiešna žiadosť od biskupa, pravda ...“ Splnilo sa i toto malé „smiešne“ želanie veľkého biskupa.

Mučeník - blahoslavený  biskup Peter Pavol Gojdič, sa predsa len za svoj príkladný život a utrpenie, ktoré musel zniesť dostal tam, kam si zaslúžil byť už za svojho života. Vystúpil na pozemský piedestál. A tak,  už  jeho pozostatky neodpočívajú na väzenskom cintoríne ako bezmenné číslo, ale sú so všetkou úctou uložené v  katedrálnom chráme  sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Veriaci a nielen oni, sa tak môžu dennodenne pokloniť tomuto obdivuhodnému človeku, ktorý neváhal vo veľmi ťažkých časoch totality, za svojich veriacich na Slovensku a pre svoju vieru v Boha,   obetovať aj vlastný život. A na takého človeka, by sme my Slováci mali byť aj patrične hrdí.

Pekný deň prajem. doko