Mnoho ľudí na Slovensku si dnes pripomína to, čo sa dialo v stredu 21.8.1968 vo vtedajšom Československu. Tak ako po iné roky, aj teraz sa opisuje predovšetkým situácia aká bola najmä v československých mestách. Akosi sa zabúda, že aj na vidieku vtedy žili ľudia, dokonca ich bolo viac ako tých v mestách. Som človek zvedavý a tak som si prečítal jednu autobiografiu, v ktorej autor opisuje vtedajšiu reakciu ľudí z dediny takto. Text z nej citujem doslovne.
... „ O udalostiach v rodnej obci z rokov 1968 a 1969, sa podrobnejšie ešte aj dnes, v oficiálnych dokumentoch, toho veľa nedočítate. Aj v obecnej kronike je napísané iba toto: [[.. „Augustové udalosti v roku 1968 prekvapili občanov aj v našej obci, pretože u nás nik vôbec nič netušil a každý bol vo svojej práci.“ ]]. Aj z toho dôvodu, hoci som v tom období bol doma už iba 10 dní, lebo 30.8.1968 som musel nastúpiť po prázdninách do školy, chcem opísať situáciu z môjho osobného pohľadu, tak ako som ju videl ja. Fakt je ten, že v roku 1968 bolo horúce leto a preto družstevníci, a tým aj väčšina občanov obce, mali v hlave práve prebiehajúcu žatvu. Preto v tom kontexte, vyrieknuté slová vtedajšieho predsedu JRD, chápem ako múdre slová. On totiž povedal asi toto. Počúvajte, vykašlite sa na politiku, a dívajte sa na to, ako čím skôr pozberať úrodu, lebo jesť budú chcieť všetci a je jedno, kto bude pri politickej moci. Podľa mňa, to zabralo a tak si nepamätám, aby sa v obci na verejnosti odohrali nejaké verejné vystúpenia. Áno, prejavy nesúhlasu boli, ale najmä v krčme pri pive. No bolo vidieť, že v dedine, tak ako všade v Československu boli takí, čo vstup podporovali, ale aj takí, čo boli od začiatku proti okupácii. Väčšina ľudí v dedine sa sama akosi nevedela zaradiť nikde. Osobne mňa, skoro ráno asi o pol štvrtej, zobudil môj braček s tým, že vstávaj študent, lebo nás prepadli Rusi. A ja ešte rozospatý, som mu len tak popod nos odvetil, aby lepšie počúval rádio, že určite tam povedia o tom viac. Ale aj tak som mu povedal niečo ako, že to bude najskôr nejaké veľké, a veľmi utajované cvičenie a chcel som spať ďalej. No už sa nedalo, brat mi vraví, ale práve rozhlas vysiela správy o okupácii. Tak som vstal a počúval rádio. Pravdu povediac, mal som iba 20 rokov, a tak som v tom momente vôbec nechápal ako je možné, že sme sa stali obeťami, našich tzv. bratov. A čo také, okrem výmeny názorov, sa už na takej dedine aj dalo robiť ? Rusi k nám do dediny neprišli, miestni komunisti vyčkávali a tak isto vyčkávali aj ich oponenti. No, napriek tomu, sa asi po tretej noci od okupácie, ráno na ceste a na niektorých plotoch a vrátach objavili, červenou farbou namaľované heslá a karikatúry, ktoré boli jednoznačné tvrdo namierené proti komunistom. Stručne povedané požadovali ich obesenie. A to už nebolo jedno ani mne. Lebo v takejto napätej situácii, aká sa začala na dedine vytvárať, k tomu naozaj mohlo dôjsť. Do krčmy som síce nikdy nechodil, ale aj tak som o miestnych radikáloch vedel dosť. Preto sme sa niekoľkí, bývalí spolužiaci zo ZDŠ-ky, po jednom filme v kine, zišli a hútali sme, čo sa s tým dá robiť? A čože sme to za akciu urobili? Nič také zvláštne, iba sme poprosili vtedajšiu pani školníčku, aby nám dala kľúče od výtvarného kabinetu v škole, že si chceme pripraviť nejaké plagáty. Všetkých nás veľmi dobre poznala, a tak nám kľúče dala s tým, aby sme jej ich ráno doniesli späť. Viac nechcela vedieť, a pokiaľ viem, o tom nikdy nikomu nerozprávala. My, spolužiaci sme sa vtedy dohodli, keďže všetci sme si navzájom dôverovali a všetci sme boli proti akémukoľvek násiliu - na tejto stratégii. Ak chceme, aby v dedine nevypukli násilnosti, treba dať na vedomie tým, čo popísali už spomínané nápisy, že v obci sú aj takí, čo s ich zámerom vôbec nesúhlasia. No a to sme im dali najavo tak, že sme v noci, v tom zmysle napísali veľké plagáty, ktoré sme aj vyvesili na vtedajšiu predajňu Jednoty, oproti kultúrnemu domu. Takže, všetci mohli vidieť, že v dedine sú aj ľudia, ktorí podporujú Dubčeka aj Svobodu, ale s pokojom a bez násilia. No, okrem nás aktérov tohto diela, zrejme nikto netušil, kto je za tým. Áno, je pravda, že v takýchto situáciách, radšej nikto nič, naviac nechcel vedieť, ale iba to, čo nevyhnutne vedieť musí. A tak, ani moji rodičia netušili, čo som v tú noc robil. Určite boli v dobrej viere presvedčení o tom, že som bol niekde s dievčaťom, veď roky som už nato mal. Okrem spomínanej akcie som počas prázdnin, stihol ešte jednu. Oslovil ma totiž rovesník, inak veľmi slušný mladík, odo mňa asi o 2 roky starší s prosbou, či by som v miestnom rozhlase, neprečítal výzvu k obyvateľom obce. Súhlasil som s podmienkou, že si text najprv prečítam, a ak budem s obsahom súhlasiť, tak to prečítam. Aj som to v podvečer, pred mojim odchodom z prázdnin, prečítal. Výzva, pokiaľ sa pamätám, obsahovala názory tej skupiny občanov, ktorí boli proti akémukoľvek násiliu v obci pri riešení tejto politickej situácie a spory chceli riešiť len pokojnou cestou. Po odznení výzvy v miestnom rozhlase, moji rodičia začali tušiť, kto to čítal – ale priamo sa ma to nespýtali. Neviem, čo si o tom mysleli, ale osobne som stále presvedčený, že v danej situácii bolo moje konanie správne. Nesporná a nespochybniteľná je skutočnosť, že k nijakým násilnostiam vo vzťahu k invázii cudzích vojsk, vtedy v mojej rodnej obci nedošlo. ...“ Koniec citátu. Takže, ako vidíte, aj na našich dedinách bol august 1968, len sa o ňom skoro nič nehovorí. Svetu mier a pekný zvyšok prázdnin, praje doko. O auguste 1968 píšem aj na http://doko.blog.portal.sk/detail-54.-vyrocie-okupacie-.html?a=14b11a20630d7edcc8332666764411f3
Komentáre