doko

V jednej neveľkej cukrárni, s príjemnou obsluhou, na rohu Hlavnej ulice sme spolu s manželkou sedeli a popíjali capucino. Manželia s dvoma drobcami, študentky, dve ženy v strednom veku a ďalšia rodinka s jedným chlapčekom nám tvorili spoločnosť. Všetko ako má byť. O nejakú tú chvíľu  počujem za svojim chrbtom vetu. Koľko je hodín? Tak som sa pozrel na svoj mobil,  otočil som sa smerom  odkiaľ prišla otázka, a  tak akosi samozrejme som povedal - pol štvrtej.  Predo mnou stal počerný menší muž a v očiach mu bolo vidieť, že asi nepočul moju odpoveď, tak som pre istotu povedal pätnásť tridsať. Po týchto mojich slovách sa tento muž zreteľne ozval a pýtal sa. Kedy bude pol piatej? Bolo mi jasné, že to nie je  žart, a tak som povedal, že o hodinu. Spokojný s odpoveďou sa otočil a šiel si sadnúť k svojej manželke a synkovi. Študentky sediace vedľa nás sa na seba veľavravne pozreli a kupodivu sa nesmiali. Nesmiali sme sa ani my s manželkou. Po dopití capucina som pri odchode z cukrárne,  pomohol manželke obliecť  kabát a lepšie som sa pozrel na muža, ktorý sa pýtal koľko je hodín. Nemali nič na stole. Bolo jasné, že sa tam prišli len zohriať aby tú hodinu nemuseli mrznúť vonku. Ako som prechádzal popri stole tejto rodinky, počujem hlas  otca rodiny. Pane, ďakujem vám. Kývol som, že to nestojí za reč. Až na chodníku som vyslovil manželke môj údiv nad tým, že v 21. storočí sú ešte ľudia, ktorí vzhľadom na vek by mali  s úplnou samozrejmosťou  určiť čas, no nikto z nich to nedokáže.  Aj takto teda, v bežnom ľudskom živote, na Slovensku, vyzerá analfabetizmus. Neviem ako pre vás, ale pre mňa osobne je to veľmi silné capucino.

Prajem pekný deň. J.Kotulič