doko

Rodičom som sa narodil  krátko po vojne. Vojnové udalosti ma už chvalabohu nezastihli.  Takže skutočné udalosti o Druhej svetovej vojne viem  z  ich rozprávania, a to najmä od môjho otca. Svoje spomienky na toto obdobie dokumentoval fotografiami, ktoré stále opatrujem v našom rodinnom archíve. 

Podľa nich, bolo leto roku 1943 krásne a mládenci, a dievčatá si aj po každodennej práci počas letných večerov radi zaspievali a pobavili sa  pri zvukoch melódii z heligónky, na ktorú vtedy hral aj môj otec. Nič na fotografiách nepripomína, že mimo územia vtedajšieho Slovenského štátu, besnela vojna.

Bezstarostné mládenectvo môjho otca sa skončilo, keď ako 20 ročný musel podľa vtedy platných  zákonov 1. októbra 1943 nastúpiť na výkon vojenskej prezenčnej služby. Miestom jeho prechodného domova sa stali vojenské kasárne pri hlavnej železničnej stanici v Prešove. Vtedajší vojenský výcvik rátal s tým, že slovenskí vojaci budú nasadení na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu, po boku vtedy spojeneckých nemeckých vojsk. Po absolvovaní predpísaného výcviku sa otec ocitol v prešovskej  vojenskej nemocnici ako vojenský ošetrovateľ. Svedčí o tom aj dobová fotografia, na ktorej je otec v poľnej uniforme a na ľavom rukáve ma znak, ktorý nosili len vojenskí zdravotníci. Môj otec pochádzal z 9 súrodencov. Starší sa poženili a povydávali a tak  s rodičmi ostal len jeho najmladší, neplnoletý brat Imrich. Druhý z mladších bratov  Andrej slúžil vojenskú prezenčnú službu v Novom Meste nad Váhom. Moji starí rodičia mali malé gazdovstvo a vlastnili asi 7 hektárov poľa a neveľký kúsok lesa. Na  gazdovstve tak bolo treba každú pracovitú ruku lebo jesť potrebovali všetci, aj slovenskí vojaci na východnom fronte. S tým počítal aj vtedajší právny systém a preto umožňoval v prípade, ak boli z rodiny viacerí synovia vojakmi v tom istom čase, že jeden z nich mohol požiadať o trvalú dovolenku na  poľnohospodárske práce. Otec sa v krátkej dobe chcel ženiť a  tak môj starý otec Andrej, ktorý počas Prvej svetovej vojny bojoval v Taliansku na Piave  rozhodol, že o trvalú dovolenku požiada jeho syn Jakub. Otca vojsko skutočne 24.1.1944 prepustilo na trvalú dovolenku, ktorú mu ale ukončili už 25. júla 1944. A tak, v deň svojich dvadsiatych prvých narodenín, otec znova nastúpil na prezenčnú vojenskú službu do Prešova. Medzi tým tragicky, počas  vojenského výcviku s koňmi, zahynul pri Novom Meste nad Váhom otcov brat Andrej, ktorý  je pochovaný na cintoríne v Piešťanoch.

Politická aj vojenská situácia v lete roku 1944 smerovala k tomu, že aj na územie Slovenského štátu mali čo nevidieť, doraziť útrapy vojny. Podľa rozprávania otca sa totiž aj medzi  vojakmi šírili správy, že existujú úvahy podľa, ktorých by slovenskí vojaci umiestnení na východe Slovenska mali v krátkej dobe z tyla napadnúť brániacich sa Nemcov na Dukle, a tak pomôcť vojakom 1. československého armádneho zboru pri prechode cez Karpaty na Slovensko. Tento zámer bol prezradený a jeho dôsledkom bolo odzbrojenie slovenských vojakov, ktoré vykonali jednotky nemeckého Wermachtu 28. augusta 1944. Deň na to vypuklo Slovenské národné povstanie. Takže slovenskí vojaci sa zo spojencov zrazu stali nepriateľmi Nemcov. Preto ich nemeckí vojaci v prešovských kasárňach internovali a strážili. Otec ako vojenský ošetrovateľ sa ale mohol pohybovať po priestoroch vojenskej nemocnice a zrejme tu sa dozvedel, že internovaní slovenskí vojaci majú skončiť na prácach v Nemecku. Tomu sa chcel za každú cenu vyhnúť. Veď doma už bola svadba, s mojou neskoršou mamkou Veronikou ako sa hovorí na spadnutie. Život išiel ďalej a chorých či zranených bolo treba ošetrovať stále. Otca, ktorý musel v priestoroch nemocnice pomáhať aj za týchto okolností, tam navštívil jeho straší brat Michal, ktorý býval Prešove a pracoval ako bankový úradník. Tu mu otec oznámil, že z  kasární ujde. A aby ho ihneď nechytili, brat mu mal zabezpečiť civilné oblečenie.

V tú noc, keď sa otec rozhodol utiecť,  potreboval prejsť zo stráženej časti kasární do objektu vojenskej nemocnice, odkiaľ by bol útek reálnejší. Toto sa mu podarilo až na tretí krát. Dva pokusy mu prekazila nemecká vojenská hliadka, ale pri treťom to vyšlo a otec sa skryl v nemocničnej  izbe kde oblečený v uniforme, ležiac v nemocničnej posteli, vyčkával na čas keď  nastane príhodná chvíľa na uskutočnenie úteku. Konečne sa mu podarilo, nepozorovane prísť k proviantnému skladu kde počkal na civilné zásobovacie nákladné vozidlo, ktoré vozilo do kuchyne mäso. Mal šťastie lebo auto sa objavilo v čase, keď ešte bola tma a tak naskočil na korbu autá, ľahol si medzi náklad mäsa a schoval sa pod veľkú plachtu, ktorou bolo   mäso pri prevoze prikryté. Otec tých pár metrov, ktoré muselo auto prejsť od kuchynského skladu ku kasárenskej vchodovej bráne, prežíval  kruté muky v obave, či ho strážny pri kontrole vozidla na vchode do kasárne  pod plachtou neobjaví.  Veľmi dobre si totiž uvedomoval nebezpečie, ktoré hrozilo nielen jemu, ale najmä vodičovi auta.  Mal šťastie lebo nemecký vojak pri kontrole korby nadvihol veľkú ťažkú plachtu len na okraji a keď videl, že odtiaľ trčia štvrťky hovädzieho a bravčového mäsa, ktoré bolo potrebné odviezť do druhých kasární  v meste, plachtu pustil a vozidlo prepustil z kasárne von. To, že otec v tomto momente ani nedýchal je úplne pochopiteľne. V odľahlej prešovskej uličke z auta zoskočil, poprosil vodiča aby nikomu o tom nerozprával, poďakoval mu a zmizol v polo šere začínajúceho rána. Brat Michal hneď na to pomohol otcovi pri  prezlečení do civilného odevu. Takto vychystaný sa pustil na skoro 25 kilometrový  peší pochod domov, do obce Sedlice. To, že nekráčal po kamenistej ceste, ktorá okrem toho, že po nej chodili gazdovské vozy v tom čase slúžila aj nemeckým vojenským motorizovaným hliadkam sme počas rozprávania môjho otca uhádli aj my jeho detí. Domov k rodičom a k snúbenici sa otec šťastne dostal aj preto, že cestu, ktorou šiel po lesných cestičkách a chodníčkoch, poznal veľmi dobré. V tom čase totiž ľudia z rodnej dediny, chodili do Prešova pešo veľmi často. 

Počas otcovho rozprávania sme mi deti tipovali, že tu sa príbeh už skončí. Žiaľ, na rozdiel od rozprávok toto bol ešte len začiatok martýria,  ktoré čakalo na otca, jeho rodičov a súrodencov.

Po príchode domov bol otec celý rád, že sa vrátil k svojim najbližším  bez ujmi na zdraví. Po zvítaní sa dozvedel, že Nemci  do dediny určite prídu, lebo tu už predtým niekoľkokrát hliadkovali. Preto ako spomínal, chcel čím skôr odísť do hory kde by sa mohol pred nimi ukryť. Medzi tým vyšiel na dvor aby sa po ťažkej ceste umyl pri studni. Veď bolo horúce leto. V tejto radostnej eufórii si neuvedomil, že  na sebe ma síce civilné nohavice, ale vojenskú košeľu a že dom je blízko cesty. A nikto ani netušil, že Nemci sú na druhom konci dediny. Ledva čosi zajedol, keď počul ako sa od cesty ozýva hluk a krik. Vedel, že je zle. Áno bola to nemecká vojenská hliadka,  ktorá cez obec práve prechádzala. Na útek sa už nedalo ani pomyslieť, lebo by vystavil nebezpečenstvu tých, ktorých mal najradšej, rodičov a súrodencov a tomu chcel predísť. Tak sa nechal zatknúť. Uvažoval asi tak, že nemecká vojenská hliadka ho po zatknutí eskortuje do Prešova k jeho jednotke, a potom to bude už len jeho vec ako to všetko skončí. Netrvalo dlho a zistil ako hlboko sa mýlil. Nemci hľadajúci partizánov boli ozbrojení až po zuby. Z domu na dvor vyhnali všetkých jeho obyvateľov a spolu s otcom ich odvádzali dolu dedinou. Nešťastní moji predkovia a príbuzní sa darmo snažili Nemcov presvedčiť, že nikto z nich  nepatrí k partizánom. Nič nepomáhalo. A tak už pri prvom dedinskom kríži malo dôjsť k ukončenie celej kauzy. Môjho otca ako domnelého partizána postavili otočeného chrbtom pred kríž a ostatnú rodinu po obidvoch bokoch. Tu  ho chceli ako výstrahu pre celú dedinu popraviť.  Medzi tým, pribehli k týmto nešťastníkom miestne, všeobecne uznávané autority  richtár pán Andrej Pavlovič a miestny katolícky kňaz pán Ján Pál, ktorí vedeli dobre  po nemecky. Tí začali veliteľa nemeckej hliadky presviedčať, že predsa v ich dedine nie sú žiadni partizáni a môj otec, že je skutočne len vojak slovenskej armády. Ako áno, ako nie Nemci týmto autoritám uverili a tak ostali v presvedčení, že otec je slovenský vojak, ktorý ušiel z internácie. Ostatných príbuzných prepustili. Ďalej dolu dedinou eskortovali už len otca. Na konci dediny, ale Nemci neočakávane zaujali palebné postavenia a zo samopalov a ľahkého guľometu začali paľbu na okraj lesa, kde sa pohybovali nejaké postavy. Môj otec sa celý život nerád vzdával a tak, keď boli Nemci zaujatí streľbou, využil ich nepozornosť a  ušiel im na opačnú stranu do lesa. Na jeho šťastie Nemcom išlo viac o partizánov ako o neho. Až po oslobodení obce sa otec dozvedel, že Nemcom sa vtedy nepodarilo dolapiť partizánov, ale  len malého plačúceho chlapca, ktorý v týchto miestach hľadal stratenú kravu.  To že zo strany Nemcov nenasledovali proti obyvateľom obce čítankové represálie si otec s odstupom času vysvetľoval tak, že Slovenské národné povstanie 28.8.1944 ešte neexistovalo,  partizánske skupiny sa v pohorí Čiernej hory iba začínali tvoriť a  slovenskí vojaci ešte včera boli spojencami Nemcov. Určite bolo šťastím pre otca a všetkých obyvateľov obce aj to, že Nemci v tom čase ešte  neverili, že im partizáni na Slovensku môžu dajako vážnejšie  uškodiť.  Potvrdzuje to aj tá skutočnosť, že otec s mojou mamkou sa zosobášili  v pondelok 30.októbra 1944 a mali aj tradičnú svadobnú hostinu.

Celé nasledujúce obdobie a to až do 21. januára 1945,  kedy bola vojakmi sovietskej Červenej armády, obec od Nemcov oslobodená, sa otec spolu  s inými rovesníkmi skrýval v bunkri na Hricovej úboči,  blízko pohoria Čiernej hory. Jeseň a zimu v horách prežili aj vďaka tomu, že zásoby im nosili príbuzní, medzi nimi aj jeho mladá manželka, alebo si po proviant a lieky chodili v noci do dediny sami. Pozostatky z bunkra som na týchto miestach videl ešte aj ja a to v roku 1958. Bola tam dokonca aj malá železná piecka. Odtiaľ, neraz po nociach sledovali žiaru nad bombardovaným mestom Prešov, v ktorom býval aj otcov brat Michal. Ten ako 26 ročný, v roku 1945 zomrel na následky bombardovania.

Vojenská situácia donútila Nemcov ustupovať. A tak aj cez našu dedinu, niekedy na prelome januára a februára 1945, smerom na Margecany postupovali jednotky Červenej armády. Jej vojaci rekvirovali kone s vozmi s tým, že ich vrátia pôvodným majiteľom. A tak došlo aj na kone môjho starého otca. No ku koňom a vozom bolo treba aj kočišov. Tými sa stali miestni civilní obyvatelia medzi, ktorými bol aj môj otec. Tak ako ostatní aj on veril, že až odvezú vojenský náklad na príslušné miesto, vrátia sa s koňmi naspäť. No pri postupe smerom na Margecany sa celý konvoj  spolu s vojakmi Červenej armády dostal pred obcou Klenov pod nemeckú paľbu.  Nemci sa totiž  na úpätí najvyššieho vrchu pohoria Čiernej hory  vrchu Roháčka zakopali, a odtiaľ začali mínometmi ostreľovať postup sovietskych vojakov. Po ťažkej prestrelke Nemci napokon ustúpili, sovietski vojaci prepustili kočišov, ale kone s povozmi si ponechali. A tak otec šťastný, že to zasa prežil sa  hoci chatrne obutý, vydal v  treskúcej zime pešo, na  niekoľkokilometrový pochod domov k rodičom a mladej žene. Nie div, že následky v podobe omrzlín mu ostali po celý život.

Front sa posúval ďalej na západ. Vojna síce pokračovala, ale v dedine už bol  relatívny pokoj. Trval krátko, lebo na oslobodenom území bola vyhlásená mobilizácia, a tak aj otec musel 21. marca 1945 nastúpiť do Popradu, na pokračovanie vojenskej prezenčnej služby. Zaradili ho do zostavy 2. československej paradesantnej  brigády 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Keďže už nebol nováčikom, ihneď nastúpil k prvosledovým jednotkám, ktoré viedli urputné boje v okolí Liptovského  Mikuláša.  V jednu noc, po niekoľkodenných ťažkých bojoch, v ktorých bolo veľmi veľa zranených  a mŕtvych,  otca ako vycvičeného vojenského zdravotníka  prevelili do poľnej vojenskej nemocnice kde ďalej pomáhal ošetrovať zranených spolubojovníkov. Tam  ho zastihol aj vytúžený koniec vojny. Týmto sa pobyt medzi vojakmi otcovi neskončil, lebo musel ostať na vojenčine aj po skončení vojny a podľa výpisu  z  Vojenského archívu v Trnave, vojenskú prezenčnú službu ukončil v jednotkách  25. pešieho pluku  až  8.3.1946.

Otec bol počas vojny vojenský ošetrovateľ a celý život ťažko fyzicky pracoval. V mojej pamäti zostal ako človek, hlboko humánne  založený,  druhým pomáhajúci, veriaci a nesmierne si vážiaci ľudský život.  Zrejme preto sa počas pobytu v horách nezúčastňoval priamo na ozbrojených partizánskych prepadoch a spoluprácu s partizánmi nikdy  nepovažoval až za takú významnú,  aby sa po oslobodení uchádzal  o postavenie partizána podľa zákona č. 255/1946 Zb. Keď som sa ho dávno po skončení vojny pýtal, prečo nechce o tento štatút požiadať jeho odpoveď bola  asi v tom zmysle, že on vojnu prežil, kým druhí to šťastie nemali a toto, že si cení viac ako papierové výsady. A toho sa počas svojho šesťdesiatjeden ročného zložitého  života vždy držal. Tento jeho postoj mu nezazlievam aj napriek tomu, že v časoch socializmu niektorí, z takýchto zásluh  profitovali. Iným ako  napríklad aj mojim mladším sestrám,  ktoré sa nedostali na vysokoškolské štúdium len preto, že neskrývali svoje náboženské zmýšľanie, by to aj tak nebolo pomohlo. Teraz s odstupom času, vo svetle nových historicky overených skutočností, počínanie môjho otca chápem a oceňujem ako akt skromnosti a pokory. Ak sme sa  otca, ktorý nikdy v žiadnej politickej strane nebol,  pýtali na skutočností, ktoré  neboli opísané v školských učebniciach, napríklad ako bolo možné, že sa našli jednotlivci, ktorí boli počas Slovenského štátu členmi Hlinkovej gardy, po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stali partizánmi  a  po oslobodení im vôbec neprekážalo vstúpiť do komunistickej strany a pôsobiť tam vo funkciách; alebo prečo, keď bol celý život presvedčený, že ho po úteku z kasárne, Nemcom niekto udal, nechce prezradiť meno udavača? Odpovedal asi takto: každá vojna je pre všetkých jednoduchých ľudí veľmi ťažká lebo ide o život, bolesť, nesmierne  utrpenie a holú existenciu a preto mal každý snahu ju prežiť za každú cenu, a že len málokto sa v tej chvíli zamýšľal nad tým, čo bude potom, až vojna skončí. Jemu sa ju prežiť podarilo a pritom sa vždy každému mohol  smelo a priamo dívať do očí. A to nám muselo stačiť. Všetko ostatné si v roku 1984 zobral so sebou do hrobu. Spracované podľa vypočutých príbehov. doko