doko

Bol február roku 1970. Svet rozdeľovala železná opona na dva, ideologicky nezmieriteľné tábory. Československo patrilo do tzv sovietskeho bloku, a v tom čase sa na jeho území nachádzalo asi 250 000 príslušníkov sovietskej armády, ktorí tu ostali od okupácie v roku 1968. Tlač písala, že v tomto období sa v jednom vojenskom výcvikovom priestore začalo veľké vojenské cvičenie útvarov československej a sovietskej armády dočasne umiestnenej na území ČSSR. Noviny písali, že v nedeľu 15. februára 1970 v dopoludňajších hodinách po intenzívnej delostreleckej príprave, s podporou frontového letectva, vyrazili do útoku tankové jednotky sovietskej  a československej armády. Široké údolie vojenského výcvikového priestoru a jeho horské úbočia  zaplnil hukot tankových a leteckých motorov a detonácia delostrelectva. Priebeh cvičenia sledovali najvyšší stranícki a vojenskí  predstavitelia. Toľko, veľmi stručná novinová správa.  

A ako to bolo skutočne, z pohľadu jedného mladého poručíka delostrelectva ČSĽA? 11. 2. 1970 v skorých ranných hodinách bol 79. motostreleckému pluku v Benešove pri Prahe, vyhlásený bojový poplach. Po doplnení vojakmi v zálohe sa celý pluk, v počte cez 1 500 vojakov presunul po vlastnej ose s príslušnou vojenskou technikou a strelivom (tanky a pásové obrnené transportéry boli presunuté po železnici), do vojenského výcvikového priestoru Doupov v západných Čechách, kde prebiehalo už spomínané veľké vojenské cvičenie útvarov 9. tankovej divízie, Západného vojenského okruhu a útvarov Strednej skupiny sovietskych vojsk, ktorého sa zúčastnilo niekoľko tisíc vojakov a  stoviek tankov, obrnených transportérov a diel.  Cvičenie skončilo 18.2.1970.   Mladý poručík spomína, že aj vtedy bola krutá zima. Viac ako pol metra snehu, cez deň mrazy okolo -8° až -10° C a v noci -20 ° až -25 ° C, čo poznačilo už samotný vojenský presun lebo pri obci Petrohrad,  došlo k hromadnej dopravnej nehode, kde na úplne zľadovatenej ceste havarovalo niekoľko plne naložených delostreleckých ťahačov  so 122 mm húfnicami vz. 38 v prívese. Pán Boh ich ochraňoval, lebo okrem pokrivených plechov, to všetci vojaci prežili v zdraví a pokračovali ďalej asi v 200 km dlhom presune.  Pri nočnom zaujatí palebných postavení delostreleckým oddielom (12 diel), zúrila snehová fujavica, vojaci museli najprv, v skoro v meter vysokom snehu, vybudovať okopy pre svoje delá a potom si postavili vojenské stany, ktoré im po veľmi skromnej úprave poskytli, aký taký útulok pred snehovou fujavicou.  V stanoch dali na zem konáre z ihličnanov, nato maskovacie siete a až tak spacie vaky. V každom stane bolo 10 miest a jedná malá vojenská piecka na drevo, ktorá veru nestačila stan vykúriť. Šťastie schovať sa do stanov nemali všetci. Väčšina vojakov bola zadelená do stráži a do budovania linkového telefonického spojenia. Delostreleckí spojári to mali veľmi ťažké, lebo hoci mali lyže, fujavica, noc  a takmer meter snehu ich tak vyčerpali, že do stanov sa po natiahnutí telefonického spojenia vrátili úplne vyčerpaní. Jednoduché to nemal ani delostrelci, ktorým velil mladý poručík. Ráno síce vyšlo Slnko, ale po nočnej fujavici bol problém nájsť nielen stráže, ale aj snehom zaviate delá. A to o niekoľko minút v rámci cvičenia, mal začať útok sovietskych tankov. Mladý poručík delostrelec, si v tejto chvíli uvedomil, že zaviatych vojakov delostrelcov a ich delá, tankisti nemajú šancu včas zbadať a tak hrozilo, že tanky by ich mohli nechtiac, doslova zašliapnuť do snehu. Samozrejme, že svojich nadriadených už o všetkom informoval, tí ale nestačili včas rozhodnúť a tak, keď pred jeho vojakmi delostrelcami a ich delami, už bolo vidieť mraky dymu od tankových motorov, ktoré sa chystali na cvičný útok, mladý poručík, už ani chvíľu neváhal a vydal na svoju zodpovednosť rozkaz k okamžitému nabitiu cvičných  delostreleckých nábojov a ich odpáleniu. A skutočne, už len niekoľko desiatok metrov delilo tanky od diel, keď zazneli ohlušujúce delostrelecké výstrely, ktorých záblesky a dym vytrasovali postavenie delostrelcov a tak tankisti ešte včas stačili delostrelcov obísť.  Cvičenie pokračovalo ďalej ako keby sa nič nestalo. Nadriadený veliteľ mladému poručíkovi vytkol, že nedodržal časový harmonogram delostreleckej paľby, lebo svojvoľne nariadil svojej delostreleckej batérii vypáliť skôr, než to podľa spracovaných dokumentov mal. Dnes bývalý mladý poručík delostrelec, už dávno nie je mladý, ale na túto epizódu  spomína rád najmä preto, že jeho prácu ocenili jemu podriadení vojaci, ktorí hoci boli starší ako ich poručík.  mu po skončení cvičenia všetci s dojatím ďakovali, že cvičenie prežili a  zdraví sa mohli vrátiť k svojim rodinám najmä vďaka profesionalite svojho poručíka delostrelca.

Tento príbeh ma byť pripomenutím významu vojenských delostrelcov, ktorých už cisár Napoleon nazval Bohom vojny a ktorí nie tak dávno 15. januára každoročne oslavovali deň delostrelectva.   No dnes si naši politici na nich spomenú ledva, ak vtedy, keď pri Dunaji strieľajú čestné salvy. Pozdravujem priateľov delostrelcov, doko.

Viac na podobnú tému píšem na  http://doko.blog.portal.sk/detail-aj-taka-m%F4ze-byt-pravda-o-p%F4vode-socialnych-vyhod-vojakov-a-policajtov--.html?a=735f535322cdf90578d3a79a2823a402