Keď v roku 1993 vznikla Európska únia (EÚ), keď bola od 1. januára 1999 zavedená jednotná európska mena (Euro) a keď sa v roku 2007 spoločenstvo krajín Schengenu rozšírilo o 8 štátov z bývalého Východu Európy, splnil sa sen mnohým európskym politikom, ale aj obyčajným obyvateľom členských štátov tohto spoločenstva. Všetci sa totiž veľmi tešili najmä tomu, že nastal voľný (bezvízový a bezcolný ) pohyb ľudí a tovarov, po území celej EÚ. Skutočne to bolo ako v sne, najmä keď si predstavíme, že ešte v roku 1989 sme tu mali bipolárny svet - Východ a Západ - so svojimi, takmer neriešiteľnými antagonistickými rozpormi. Aby sa následne, z ničoho nič, zmenil celý svet. Stalo sa. A tak sa z dovtedy nezmieriteľných protivníkov, stali partneri, ba až priatelia. Došlo to až tak ďaleko, že Rusko bolo pozývané ako pozorovateľ, nielen do centrály EÚ ale aj NATO. Všetko bolo, akože košér, až do novembra 2013, vtedy sa kdesi, ktosi veľmi mocný rozhodol, že Ukrajinu treba pričleniť k EÚ a NATO.
A začali veľké európske problémy. Rusko s týmto postupom jasne, že nesúhlasilo a tak začalo rebelovať. Najprv podporovalo nepokoje vo východnej časti Ukrajiny, ktoré prerástli v občiansku vojnu na Ukrajine, potom anexia Krymu Ruskom. Odveta zo strany EÚ prišla dosť skoro. Už na začiatku roka 2014 nasledovalo vypovedanie prítomnosti ruských zástupcov z centrály EÚ a NATO. V marci 2014 prišlo zavedenie reštriktívnych opatrení EÚ a USA proti Rusku. Výsledkom toho bola, destabilizácia celej svetovej politickej scény. Preto Rusko hľadalo nového silného spojenca, aj ho našlo, v Číne a Iráne. Ani USA už nevládali robiť celosvetového policajta, ako sa hovorí na plný úväzok. Preto, na ich zvyklostí, akosi skoro, takmer na minimum, obmedzili svoju vojenskú prítomnosť v Iraku, Afganistane, ale aj v oblasti Blízkeho Východu. Samozrejme, že tamojšiu nestabilitu využili tzv. radikáli, ktorí skúšali, čo si môžu dovoliť. Nielen pre nich samotných, ale pre celý svet, to bolo veľmi veľké prekvapenie, lebo bez nejakého extrovného úsilia a väčšieho odporu svetových mocností, vojnou ovládli značnú časť územia Sýrie, Líbye a Iraku, až z toho vznikol, tzv. Islamský štát. A ten neberie ohľad na nikoho, iba na svoje ciele. A tak obyvatelia z okupovaných oblastí Sýrie, Líbye a Iraku, utekajú pred smrťou, mimo svoju vlasť, do okolitých najbližších krajín (najmä Jordánsko, Libanon, Turecko). A tam, už rok či dva, žijú v stiesnených pomeroch, v utečeneckých táboroch. Už sú ich tam milióny. Sami síce nie sú priamo ohrození vojnou, ale klesajú na duchu, lebo nikto z nich nevie, čo s nimi bude ďalej. Krajiny, v ktorých našli dočasné útočisko, sú už ich pobytom tiež značne vyčerpané. Je to pre nich veľká záťaž. A tak si niekto spomenul, že existuje nejaká EÚ, ktorá má také civilizované štáty, že tie berú všetkých utečencov, ktorí v nej požiadajú o azyl. Z nich najmä Nemecko, sa prítomnosti utečencov ani moc nebráni, lebo ich potrebuje, aby nimi nasýtilo svoj pracovný trh. Príležitosti sa chytili skupiny prevádzačov, vlastníkov lodí a lodičiek, a začali utečencov, potencionálnych azylantov, vo veľkom prevážať cez Stredozemné more, do najbližších krajín EÚ. A tak Gréci ale aj Taliani sa prílevu utečencov spočiatku iba neveriacky divili, potom, keď ich prúd nijako neustával, ba naopak, niekoľkonásobne vzrastal, začali biť na poplach a žiadali EÚ o pomoc. Ale bolo už neskoro. Státisíce ľudských bytostí z utečeneckých táborov, sa už dali do pohybu a zatiaľ nikto nedokázal tento exodus zastaviť. Doslova a do písmena prevalcovali časť EÚ, aby sa dostali do svojho vysnívaného cieľa, do Nemecka.
Podobne ako krajiny Východného bloku Európy, po roku 1989 prežívali svoj veľký sen, spomínaný v úvode článku, dnes ho prežívajú tí utečenci, ktorým sa podarilo prísť do EÚ a najmä do Nemecka. Lenže oni k nám, do EÚ vraj prišli z celkom „iného sveta“, a tak sa ich akosi bojíme. Podobne ako sa asi báli Rakúšania Slovákov, keď po otvorení hraníc v roku 1989, masy Slovákov cestovali do Rakúska, lebo aspoň na chvíľu chceli pocítiť vôňu slobodného sveta. Rakúšania nás prijali a hranicu nezatvorili. Preto, o niečo neskôr, mohla z 28 štátov vzniknúť veľká, slobodná a iste aj primerane bohatá EÚ. Určite by nebola vznikla, keby sa krajiny Západu boli správali tak, ako sa správame my, pri „prijímaní“ utečencov z krajín Blízkeho Východu. Pritom, oni naviac utekajú pred zbesilosťou vojny. Zatváraním hraníc exodus nezastavíme, ani tento problém nevyriešime. Naopak, sami takto môžeme a to vlastným pričinením, prísť aj o náš ťažko vybojovaný a splnený sen - o EÚ. A to iba preto, že sme veľmi rýchlo zabudli nato, ako sme len nedávno sami boli utečencami, keď sme „utekali“ z Východu na Západ Európy. Jediné osvedčené riešenie, ktoré zatiaľ nikdy nesklamalo je – zostaňme „Ľuďmi“ a ono to už nejako skončí. Pekný večer praje doko.
Komentáre
slovak ako utečenec
slovak ako utečenec
Nemám vo zvyku s tebou súhlasiť,
ehm
správny slávak ostal
..si ma sklamal..