doko

Žijeme zložité obdobie, v ktorom sa veľmi krivia aj historické fakty. Ešte stále totiž doznievajú informácie spojené s oslobodzovaním Slovenska od nacizmu v čase 2. svetovej vojny, ktoré si navzájom nie raz, odporujú. A tak držiac sa slovenského príslovia „Dôveruj, ale preveruj“, oslovil som AI (umelú inteligenciu) a tá oslobodzovanie Slovenska hodnotí asi takto. „ Podľa historických záznamov, pri oslobodzovaní len slovenského územia Červenou armádou (ČA ) padlo približne 13 500 až 15 000 vojakov ČA. Tento počet zahŕňa aj boje Karpatsko-duklianskej operácie (september–október 1944). Slovenských vojakov padlo 5 000 až 6 000, ktorí sa zúčastnili nielen SNP ale aj v iných bojoch proti nemeckým a maďarským jednotkám. Medzi padlými bolo aj približne 2 000 až 3 000 českých vojakov. Slovensko oslobodzovali vojaci iných národností. Napríklad straty Rumunov, ktorí sa tiež významne podieľali na oslobodzovaní južného Slovenska predstavovali 5 000 až 7 000 padlých vojakov. Odhaduje sa, že pri oslobodzovaní Slovenska padlo aj niekoľko 100 poľských vojakov. Celkom teda pri oslobodzovaní Slovenska padlo približne 25 000 až 30 000 vojakov rôznych národností, vrátane Rumunov, Čechov, Slovákov, Poliakov, Sovietov (ČA) a iných. Tieto straty sú odhady založené na historických prameňoch, vojenských archívoch a prácach historikov, ktorí skúmali konkrétne vojenské operácie. Teda oslobodenie Slovenska bolo výsledkom spoločnej vojenskej snahy viacerých národov – nie len ČA (ZSSR). Tento fakt však často nie je dostatočne zdôrazňovaný v historickej a politickej diskusii, a to z niekoľkých dôvodov. Po skončení 2. svetovej vojny sa politické a ideologické vplyvy často premietali aj do historickej pamäti a naratívov. Dominantný vplyv na východoeurópske krajiny, vrátane Československa mal ZSSR. Po roku 1948, keď komunistická strana prebrala moc v Československu, bol naratív o oslobodení silne orientovaný len na úlohu ČA a jej vojenské úspechy, zatiaľ čo účasť rumunských a československých jednotiek bola často znižovaná alebo ignorovaná. Je fakt, že Rumunsko sa až v auguste 1944 postavilo proti Nemecku, a asi preto nie je v historickom diskurze vnímané ako jasný osloboditeľ, ale skôr ako krajina, ktorá sa v záverečnej fáze vojny pripojila k ZSSR. Slovenská a česká účasť znamenala najmä boje v SNP proti nemeckým a maďarským okupantom. Išlo ale skôr o partizánske a povstalecké operácie, ako o oficiálne vojenské operácie vedené v plnej miere štátnymi armádami. Sovietska propaganda po vojne veľmi dôkladne budovala kult osobnosti okolo víťazstva ZSSR a jeho ČA, čo zrejme prispelo aj k vytvorenie obrazu, v ktorom sa ČA vykresľovala ako jediná armáda osloboditeľka strednej a východnej Európy. Tento naratív mal najmä veľký politický rozmer, ktorý sa v Československu udržiaval počas celej existencie komunistického režimu. Absencia objektívneho historického pohľadu v období socializmu a neskôr aj po Nežnej revolúcii (1989) spôsobila, že v Československu nebol dostatočne zdôraznený spoločný charakter oslobodenia. Historiografia bola často závislá len na politických tlakoch a názoroch, ktoré ale preferovali jednu (sovietsku) interpretáciu na úkor iných. Práve preto dnes vidíme, že viacerí politici a verejní činitelia zabúdajú na účasť Rumunov, Čechov a Slovákov na oslobodení, v obave aby nejako nespochybnili gloriolu ČA (ZSSR). Záver: oslobodenie Slovenska bolo skutočne kolektívnym úsilím rôznych národov najmä ZSSR - ČA, rumunských vojsk, slovenských povstaleckých jednotiek i československých vojakov v exile a ďal. V historických diskusiách by sa preto malo viac zdôrazňovať to, že oslobodenie Slovenska bolo spoločným úspechom viacerých národov, ktoré spolu bojovali proti nacizmu a fašizmu a nielen ČA.“ Ja dodávam. Záver o oslobodzovaní Slovenska nech si prosím urobí každý sám. Svetu mier a pokoj praje doko.