Už uplynulo 30 rokov od 17.11.1989. Poviete si dosť času na to, aby sme mohli objektívne zhodnotiť túto významnú dejinnú udalosť. Áno, robia to nielen priami účastníci tohto obdobia ale aj historici. Každý sa snaží vidieť tento historický zvrat svojimi očami. Tomu sa nedá zabrániť a je to dobré, lebo existuje pluralita pohľadov a nie jeden, unifikovaný názor. V celej škále terajších hodnotení mi ale akosi v médiách chýba, zhodnotenie postojov a činov, ktoré prebiehali v novembri 1989 v prostredí Československej ľudovej armády (ČSĽA). Veď v armáde vtedy neslúžilo iba pár desiatok generálov, niekoľko tisícok vojakov z povolania, ale povinne aj niekoľko desiatok tisícok mladých mužov – vojakov základnej služby. Táto rôznorodosť mala svoj vplyv aj na priebeh udalosti vo vnútri armády. Určitým klišé, znejúcim na verejnosti je fakt, že minister obrany a špičky generality pripravovali v novembri 1989 akciu „Zásah“, ale len málokto nezabudne dodať, že nebola nikdy zrealizovaná. Ale čo robilo ostatných, takmer 200 000 vojakov, príslušníkov ČSĽA?
Podľa vojenských historikov J. Štaigla a A. Maskalíka na začiatku demokratizačného procesu v armáde, existovala u nových spoločensko-politických elít snaha, definovať úlohy pre túto zložku inými cestami, ako prostredníctvom existujúcich vojenských štruktúr. A to aj napriek tomu, že až 82 percent dôstojníkov a viac ako 51 percent práporčíkov bolo v tom čase členmi KSČ. Zrejme aj preto, už v polovici decembra 1989 vznikli dobrovoľne, profesijné organizácie ovplyvňujúce činnosť armády. Boli to najmä Združenie vojenská obroda (ZVO), Zväz vojakov z povolania (ZVzP) a Asociácia slovenských vojakov (ASV). Najpočetnejšou organizáciou bol ZVzP. Išlo o „nezávislú, dobrovoľnú, záujmovú, spoločenskú organizáciu s celoštátnou pôsobnosťou. Za hlavnú úlohu považoval: ... „presadzovať a hájiť sociálne, právne, ekonomické, pracovné, kultúrne a ďalšie oprávnené záujmy členov zväzu a to vnútri ČSĽA i vo vzťahu k spoločnosti ako celku. Usilovať sa o humanizáciou výkonu vojenskej služby.“ Základnú organizačnú bázu ZVzP tvorila sieť klubov, ktorých členmi sa stala takmer polovica vojakov z povolania. Výsledkom pôsobenia demokratizačných zmien bolo napr. aj to, že najviac skompromitované osoby prepustili z armády. Dovedna sa to dotklo viac ako 70 generálov, vyše 4 000 dôstojníkov a niekoľko tisíc práporčíkov. Nie nezanedbateľnou skutočnosťou bola aj skorá rehabilitácia a reaktivácia viac ako 1 300 vojakov z povolania, ktorí boli prepustení z armády v priebehu politických čistiek v rokoch 1948 – 1989, predovšetkým ale po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968.
Činnosť velenia ČSĽA bola síce opísaná už 17.10.1990 v Správe komisie prezidenta ČSFR na prešetrenie činnosti ČSĽA v novembri 1989. To je ale podľa mňa málo, lebo neexistuje nezávislá, ucelená analýza postojov väčšiny príslušníkov armády k týmto spoločenským a politickým zmenám. Aj napriek tomu viacerí historici konštatujú, že v priebehu novembrových udalostí a po nich, sa armáda ako celok zachovala k verejnosti lojálne. Média a civilná verejnosť to dodnes akosi nechcú vziať na vedomie a prípadne aj oceniť a to aj napriek tomu, že tento postoj príslušníkov armády vlastne umožnil vykonanie rýchleho a bezbolestného procesu, novembrových demokratizačných zmien, ktorému mnohí dnes hrdo hovoria, „nežná či zamatová revolúcia“.
Takže páni, bývalí vojaci ČSĽA, ktorí ste v novembri 1989 boli lojálni s civilnou verejnosťou. Vďaka vám ! Doko. Na podobnú tému píšem aj na http://doko.blog.portal.sk/detail.html?a=e0b5263d17fea4ca93d15a8c17832c09
Komentáre