Prezident republiky má 30.1.2008 odvolať ministra obrany. Odchádza ďalší, v poradí už 8. minister obrany. Na čele rezortu, v ktorom by mali poznať zaužívaný vojenský termín „životnosť vojaka v boji“, bol iba chvíľu. Tento výraz totiž vojenské umenie, používa pri modelovom vymedzení tzv. „trvania života“ jednotlivých kategórii bojovníkov. To sa môže pohybovať od niekoľkých hodín, po niekoľko mesiacov. K tým, ktorí by v skutočnom boji, podľa takýchto modelových štúdií, mali mať veľmi krátku životnosť, patria napríklad aj odmínovači. A v prenesenom zmysle slová, takými odmínovačmi boli skoro všetci doterajší ministri obrany. Totiž, každý z nich, ak chcel na funkcii ako tak obstať, musel po svojich predchodcoch hľadať aj nastražené, tzv. politické míny. Ak by to neurobil, tak by pochopiteľne mohol na niektorú z nich šliapnuť, no a potom by asi musel odísť tiež. Dokonale politické perpetum mobile. Toto neminulo ani dosluhujúceho ministra obrany. Ba naopak, ten mal tých tzv. mín po svojich predchodcoch asi najviac.
Čo s tým urobiť? Odpoveď jednoduchá. Kto sa dá na boj, musí znášať všetky jeho rizika a záludnosti. Politický boj do toho patrí tiež. No, a v boji prichádza spravidla aj koniec bojovníka, často veru neočakávane. Spoliehať sa v takýchto prípadoch len na šťastie, je podľa mňa, slabá útecha. Takže, dobre by bolo obrazne povedané, nájsť plán položených nástrah. Obyčajne ho vlastní ten, kto nástrahy ukladal. Predpokladajme, že žiadny politický predchodca svojmu následníkovi takýto plán nenechá. Potom už ostáva len druhá možnosť, nájsť si takého odborníka, ktorý tieto nástrahy zistí. Tu, by sa asi, aj dalo niečo podniknúť. Najmä v rezorte obrany. Veď súčasťou ministerstva obrany je celý generálny štáb. Pre špecialistov z generálneho štábu, by potom nemalo byť žiadnym problémom tieto, tzv. míny nájsť, a tak pomôcť svojmu šéfovi – ministrovi, aby na ne nešliapol. Pritom príslušníci generálneho štábu musia byť nadstranícki, čiže túto pomoc by teoreticky vzato, mohol využiť každý politický nominant na ministerskom kresle. Problém je len v tom, či o takej možnosti minister vie, a potom v tom, žeby to musel aj sám chcieť.
Túto moju teóriu potvrdzujú fakty. Z doterajších 8 ministrov obrany, totiž vydržal vo funkcii počas celého volebného obdobia, asi len minister Sitek. Natíska sa otázka, prečo? V časoch jeho pôsobenia mal totiž v hierarchii ministerstva obrany, jedno z najvyšších rozhodujúcich postavení veliteľ armády, neskoršie náčelník generálneho štábu. Jedným slovom, niesli priamu zodpovednosť za vojensko-odborný stav celého rezortu, a ten preto akosi menej pociťoval politické turbulencie.
V súčasnej dobe tomu tak nie je. Stačí si kliknúť na internetovú stránku ministerstva obrany a zistíte, na ktorom stupni v hierarchii ministerstva obrany sa nachádza, terajšia funkcia náčelníka generálneho štábu. Hovorím obecne o funkcii, nie o osobe. Možno, že to tak politici chceli, a aj im to vyhovuje. Určite to, ale nevyhovuje nám, radovým daňovým poplatníkom. O to viac, keď existujú dôvodné podozrenia, z nehospodárneho nakladania s financiami na ministerstve obrany pri zabezpečovaní verejne známych podružných činností. A to v situácii, keď vo výzbroji našich vojakov vidíme viac ako 50 ročné nákladné autá P V3S, rovnako staré sú aj samopaly vz. 58, z neba padajú takmer 40 ročné lietadla a vrtuľníky, rôzne špeciálne nadstavby sú ešte stále na podvozkoch starých benzínových sovietskych ZIL-ov a UAZ-ov atď. Kto chce, ten to vidí aj doma v televízii. Pritom to nemusí byť ani odborník vo vojenstve stačí, ak bol vojakom základnej služby.
Preto by podľa môjho názoru, nový minister obrany, ak chce zostať na funkcii do konca volebného obdobia, mal ako prvé zmeniť organizačný poriadok ministerstva obrany a funkciu náčelníka generálneho štábu dať tam kde od nepamäti patrí - na úroveň štátneho tajomníka, teda nad generálnych riaditeľov sekcií ministerstva obrany. Po druhé. Nedovoliť stranícke obsadzovanie vojenských funkcií. Až tak môže od generálneho štábu každý, aj minister obrany, vyžadovať priamu zodpovednosť za vojensko-odborný stav celého rezortu. A ak by aj potom, náhodou k nejakým prešľapom došlo, určite by sa žiadny generál nemohol vyhovárať na to, že za podriadených nenesie zodpovednosť. To preto, lebo podľa platnej vojenskej legislatívy každý veliteľ nesie priamu zodpovednosť za konanie svojich podriadených. Za tým účelom má právo aj povinnosť, vydávať príslušné vojenské rozkazy. No a za ich nesplnenie nasleduje takmer vždy trest.
Je možné, že tento môj príspevok je len výstrel do tmy. Ale pri každom výstrele vzniká aké také svetlo, a ten kto chce a má dobre očí, vidí pri ňom hoci aj v tme, kus skutočného sveta. Záleží len na tom, ako to sám využije.
Prajem pekný deň. doko
Komentáre