doko

Bol som prítomný pri rozhovore, z ktorého vyplynulo, že z jednej  akcie predčasne niekto odišiel,  a to z pozoruhodného  dôvodu. Vraj tam pocítil depresiu, lebo väčšina  prítomných  bola v zrelom veku, hoci sám dotyčný patrí k čerstvým päťdesiatnikom.

A tak som si položil otázku. Prečo asi nezvládol bezprostredný kontakt s fenoménom starnutia? Pritom človek už od začiatku svojho jestvovania vie, že každý starne a že sa s tým nedá robiť absolútne nič. Je to všeobecne známy fakt, o ktorom sa už učí aj na základnej škole. Známe je aj to, že nie každý človek sa  dožije obdobia kedy mu začnú na tvári prevládať vrásky, obelejú  vlasy ak nejaké ostali, ruky a nohy oťažejú, svalstvo a kosti stratia na pružnosti, pamäť sem tam vynechá, krok sa stane neistým a mladosť pripomenú už len vnúčatá. Prečo sa potom my ľudia s tým nevieme zmieriť? Stručná, jednoduchá a každého uspokojujúca odpoveď zrejme  ani neexistuje.

Podľa mojich skúsenosti podstata tkvie asi v tom, že na nás pôsobí veľmi veľa faktorov,  ktoré  sa nám celý život, buď vedome alebo aj nevedome snažia nahovárať, že toto obdobie života sa nás ešte netýka  alebo,   že sa jeho príchod v našom prípade dá značne oddialiť. Takéto masírovanie ľudských mozgov dnes využíva najmä reklama. No nielen reklama, ale niekedy aj spoločensky bezdôvodne podporovaný aspekt automatického preferovania mladých na úkor starších, výchova k bezohľadnej dravosti v honbe za majetkom, či konanie podľa známeho hesla „užívaj si všetko, pokiaľ  si mladý“ a podob.  Svojim spôsobom sa pokračuje sofistikovanejšími metódami v tom, čo tu už raz bolo. Mám na myslí éru z obdobia socializmu. Vtedy sa napríklad so seniormi akosi nerátalo už  ani pri spoločnom bývaní, dôkazom toho je fakt, že sa preferovala výstavba len pre mladých s jedným či dvoma deťmi. Na starých rodičov sa v bytových projektoch nemyslelo, ale pre zmenu sa vo veľkom projektovali domovy dôchodcov. Čiže, samotná vtedajšia spoločnosť najmenej dve generácie svojich obyvateľov presviedčala o tom, že seniorov treba kdesi odložiť, a že je to tak správne. Preto dôsledky tejto  zvrátenej  myšlienky  pociťujeme stále a asi potrvá ešte veľmi dlho, kým sa úcta k seniorom stane samozrejmosťou  pre celú spoločnosť.

Navzdory všetkému si myslím, že keď už človek má to šťastie, a dožije sa seniorského veku, mal by si ho začať vážiť  v prvom rade  sám, a potom je väčší predpoklad, že sa s ním stotožní aj jeho okolie. Veď život okolo, nás nie raz presviedča o tom, že aj jeseň života, môže mať pekný priebeh a dokonca mnohí z tých,  ktorým ostal zdravý duch a veselá myseľ,  to považujú za veľmi šťastné životné obdobie.

Preto teraz, keď záleží len na nás aké vzťahy medzi ľuďmi budú, nemali by sme  byť k tomuto  problému ľahostajní. A aby to boli vzťahy obojstranne prijateľné aj pre mladších a starších, mali by sme sa usilovať najmä o väčšiu vzájomnú úctu, toleranciu a ohľaduplnosť. Určite je mnoho rodín, v ktorých sa toto plne akceptuje, a to už od útleho veku dieťaťa. To má vedie k presvedčeniu, že by nemalo byť až také ťažké  preniesť takýto štýl života aj mimo rodinu, a tak rýchlejšie dosiahnuť pozitívnu zmenu myslenia v celej spoločnosti. Veď každý sa cíti hneď oveľa príjemnejšie, ak okolo seba celý deň stretáva pozitívne mysliacich a konajúcich ľudí. A o to by nám malo predovšetkým ísť.

Pekný deň a okolo nás množstvo takýchto  ľudí praje J.Kotulič.