doko

Dnešný deň, 1. september je neopakovateľný (hoci sa každý rok opakuje), to asi preto, že nám stále prináša nové zážitky. Napríklad, tento rok na uliciach síce vlajú slovenské vlajky a vlajky Európskej únie lebo máme štátny sviatok Deň Ústavy SR, ale je to sviatok bez pracovného voľna ! A tak, sviatok nesviatok, naše deti alebo i vnúčence, museli tiež za svojimi povinnosťami. Po letných prázdninách, totiž mohli v mieri a slobode, nastúpiť do školských lavíc. Samozrejme ako vždy, vyobliekané, rozšantené, usmievavé, ale niekedy aj mierne ustráchané. S tým asi nič neurobíme, lebo tak to bolo v minulom storočí a verím, že sa to pod vplyvom umelej inteligencie nezmení k horšiemu, ani v tomto storočí. Pravda, pokiaľ bude stále mier, lebo napr. 1.septembra 1939, už veru mier nebol. Začala 2. svetová vojna, najkrutejšia akú ľudstvo zažilo. Aj to treba pripomínať. No ja chcem písať o tom ako som dnešný 1. september videl ja. Niečo po 11.00 hodine, som sa pešo, cez úhorom ležiacu lúku, po ľuďmi vychodenom chodníku, pri letnej horúčave, vybral do asi 1 km vzdialenej lekárne. (V tej totiž spravidla vždy, dostanem svoje lieky.) Potom som nastúpil do trolejbusu, ale hneď na ďalšej zastávke som vystúpil. Nie, neutekal som pred revízorom, ale pred „obojakou“ klimatizáciou. Totiž, trolejbus bol „klimatizovaný“ nielen zvnútra, ale cez potvorené okná aj zvonka. Tak som zvyšok mojej cesty išiel radšej pešky, po svojich. Síce vzduch bol ohriaty už najmenej na 26 °C, ale to mi vadilo oveľa menej ako nekontrolovateľný prievan v trolejbuse. Moje tempo ale bolo iba také, pri ktorom by sa človek nemal zapotiť. Preto som si akosi, aj viac všímal okolie. Prvé poznanie bolo to, že okolo mňa, po Hlavnej ulici, chodilo plno sviatočne vyobliekaných - najmä mladých ľudí (asi ako niekedy na 1. mája.) Boli veselí, spokojní, iste si aj rozumeli, a to aj napriek tomu, že rozprávali nielen rodnou šarištinou, ale aj inými jazykmi (slovenským, rómskym, ukrajinským a rusínskym). V meste, ktoré je centrom Šariša a niekedy, pre množstvo študentov, nieslo aj pomenovanie Atény nad Torysou, teda v Prešove - je to už tradícia. Mier týmto krásnym, mladým a na pohľad bezstarostným ľuďom, v tejto chvíli asi pripadal tak samozrejmý, že neďalekú vojnu na Ukrajine, im pripomínali, jedine ak Jehovovi svedkovia, s propagačným materiálom, na ktorom bol zreteľne viditeľný nápis. Kedy sa skončia vojny ? Atmosféru sviatku iste dopĺňal, aj pri OD Novum, hrajúci potulný harmonikár, ktorý mal pri nohách okrem nádobky na milodary, aj dva ovčiarske psy. O čosi ďalej od neho, bola väčšia skupinka dievčat, ktoré sa náramne zabávali na tom ako jedna z nich kľačiac, viazala šnúrky na nových bielučkých teniskách inej, stojacej kamarátke. Vysvitlo, že nie preto aby sa šikanovali, ale tá čo stála mala také obtiahnuté dlhé šaty, že sa v nich jednoducho nedokázala ani ohnúť. Smiech a veselá vrava, znejúce všade dookola, skutočne pripomínali sviatok – no nie taký, ktorý organizujú politici, ale spontánny, taký ten typický - študentský. Vravím si, tá dnešná mládež, predsa len má v sebe mnoho dobrého. Druhé poznanie z dnešného dňa, už viac pripomínalo všednosť. Napr. v autobuse som mal vedľa seba jedno voľné miesto. Pri nastupovaní pri ňom ostala stáť mladá študentka, úplne zaujatá svojim smartfónom. Za ňou zastavil senior a milo sa jej opýtal. Slečna, sadnete si alebo si môžem sadnúť ja ? Vtedy odtiahla oči od displeja a s ospravedlnením ponúkla voľné miesto seniorovi. Po vystúpení z autobusa, som šiel cez sídliskový medziblokový park. V tieni pod hustými stromami, dvojica sviatočne vyobliekaných dievčat, sedela na zemi a v strede medzi nimi, trónila sklenená fľaša, ale minerálka to nebola. Náladu mi „napravila“, slniaca sa, bielo čierna mačka domáca. Tá sa v otvorenom okne, na kvetmi zaplnenej a Slnkom ohriatej okenici, prízemného panelákového bytu, totiž nedala prehliadnuť. Za ňou bolo vidieť siluetu domácej pani a pod vyhrievajúcou sa mačacou dámou, sa na prádelnej šnúre, sušilo čerstvo vyprané a iste aj voňajúce prádlo. Scéna ako vystrihnutá z dobového filmu, o živote na niekdajšej slovenskej dedine. Toľko o dnešnom sviatku. Všetkým nám prajem mier a pokojný svet. Doko.