Lucia skutočne existovala. Narodila sa okolo roku 286 v Syrakúzach na Sicílii. Jej život je historicky doložený množstvom faktov, hoci žila v dobe veľkého prenasledovania kresťanov. Známy je aj tento príbeh. Mladý urodzený pohan, ktorý túžil po manželskom zväzku s prekrásnou, bohatou pannou, kresťankou Luciou počul, že Lucia s matkou na verejnej dražbe predávajú drahé klenoty a iný majetok a získané peniaze rozdávajú núdznym. Jeho urazená hrdosť, vyústila do krvavej pomsty. Luciu obžaloval u pohanského vladára, že mu nezachovala vernosť, premárnila veľký majetok, ktorý mu mala dať ako veno, a že je horlivou kresťankou. Nahnevaný vladár preto rozkázal vojakom, aby mladú, ani nie 18 ročnú pannu trýznili a následne odviedli do nevestinca. A hľa, keď ju vojaci chceli odviesť stála pevno, nepohnute, pripútaná k miestu, Božou silou. Tak ju priviazali za koňa, ale ani ten nemohol s ňou pohnúť. Rozbesnený vladár myslel, že toto spôsobili jej čary. Preto dal zavolať čarodejníkov, aby jej tzv. čary zrušili. No nič nezmohli. Lucia sa pokojne dívala na ich nemohúcnosť a povedala: „Nie, to nie sú žiadne čary: to je skutok Ducha svätého! Hľa, teraz môžeš rukami hmatať, že Duch svätý prebýva vo mne. Odlož neveru svoju, polepši sa a ver v pravého Boha!“ Vladár sa od zlosti triasol, že sa mu ľud pohanský bude vysmievať. Preto rozkázal katom aby Luciu upálili. Kati uposlúchli, ale hoci plameň vyšľahol vysoko, utvoril iba oblúk okolo Lucie, no jej sa ani nedotkol. Stála neporušená a zvelebovala milosť Božiu. Pohania vo vytržení začali vykrikovať. „Veľký je Boh kresťanov!“ Vladár až besnel od zlosti a rozkázal, aby kat Lucii, prebodol jej hrdlo mečom. Kat poslúchol. Aj napriek tomu, Lucia ešte nejaký čas žila. Keď už zápasila so smrťou, tešila prítomných kresťanov, že pohania ich nezadlho prestanú prenasledovať. Napomínala ich, aby žili cnostne a aby dôverovali v Boha. Modlila sa nielen za kresťanov, ale aj za obrátenie zaslepených pohanov. A keď sa modlila, zjavil sa jej anjel s palmovou ratolesťou a s ľaliou v ruke a odniesol jej čistú dušu do nebies. To stalo sa 13. decembra r. 304. Asi aj preto Lucia patrí medzi najznámejšie a najuctievanejšie svätice. Z príbehu, ale aj z faktu, že až do prijatia gregoriánskeho kalendára v roku 1582 bol 13. december považovaný za najkratší deň v roku (pripadal naň zimný slnovrat,) čiže noc bola najdlhšia - je zrejme, prečo sa asi do ľudových tradícií premietli najmä čary a strach. Ľudia sa už nevedeli dočkať Vianoc, najkrajších sviatkov roka a tak si dlhé dni a noci krátili hrami, porekadlami a pranostikami. Určite mnoho z nich poznáte aj vy. A tak priblížim len niektoré.
Vraví sa, že od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc. Od Lucie do Vianoc je to presne 12 dní a podľa toho, aké tie dni budú, také by mali byť aj mesiace nasledujúci rok. Keď prší na Luciu, bude aj celú zimu. Lucia z noci upíja, ale dňa nepridá. Na Luciu sa nesmelo vpustiť cudziu ženu do domu. Nesmelo sa nič darovať ani požičiavať. Dievčatá zrelé na vydaj si v tento deň napísali na 12 papierikov mená možných ženíchov, ceduľky poskladali a zalepili. Potom každý deň jeden papierik hodili do ohňa. Na Štedrý deň po večeri, rozlepili posledný papierik a tak sa mali dozvedieť meno svojho milého. Slobodnej dievke na Luciu odporúčali odtrhnúť konárik z čerešne a dať ho do nádobky s vodou. Ak vetvička na Štedrý večer rozkvitla, bolo to znakom jej poctivosti aj skorého vydaja. Odlievanie olova sa tiež spája s týmto sviatkom. Odliaty tvar mal dievčine predpovedať jej osud. „Lucky“ vraj nerozprávali, ale vyludzovali sykavé a vrčivé zvuky, z ktorých šiel strach. Mamičky to vraj využívali pri strašení neposlušných dietok a to vetou: „Počkaj, príde luca, veď ťa povypláca!“ A čo na záver ? Okrem toho, že noci sú teraz fakt dlhé a máme málo svetla aj počas dňa, ale je aj málo snehu, máme problém aj s ochorením COVID-19. S tým, ale asi nič nenarobíme. Aj tak, všetkým prajem hlavne zdravie a vieru v lepšiu budúcnosť. Možno, že ak o to budeme prosiť, tak nám v našej núdzi pomôže aj mučenica, svätá Lucia. Doko.
Komentáre