doko

Takže najmä deti sa už konečne dočkali. Podľa všetkého, keďže je  už pomaly večer, toľko očakávaný sv. Mikuláš  je už  zrejme na cestách,  aby v noci mohol porozdávať darčeky.  Aspoň podľa našich slovenských zvykov, by to tak malo byť. Ale vieme vôbec,  kto to sv. Mikuláš ako ľudská bytosť, skutočne  bol?

Podľa historických záznamov tento muž žil na rozhraní   3. a 4.storočia.  Okolo roku 300 sa stal biskupom v meste Myra, ktorého poloha   by dnes patrila Turecku.   Žil v období asi najtvrdšieho prenasledovania  kresťanov. A tak sa niet čo diviť, že asi v roku 310 sa dostal do väzenia  kde bol  kruto mučený.  Tak ako iní svätci v tom období,  aj on  veľmi trpel pre svoju kresťanskú vieru.   No aj napriek tomu sa kresťanstva nevzdal, ale naopak pomáhal iným kresťanom.   Tradícia hovorí, že zomrel 6. decembra  v roku 345 alebo 351.  K jeho menu sa viaže mnoho legiend, o jednej som písal na blogu 

http://doko.blog.sk/detail-legenda-o-svatom-mikulasovi.html?a=e06f6a223685e9b55b9b824298d58c23

Nielen skutky, ale aj podobizeň sv. Mikuláša má svoje charakteristické  črty. Podľa ľudového umelca z Poľska, ktorý dnes predával svoje dielka u nás na trhu, by mal sv. Mikuláš vyzerať takto:

Určite  by mnohí vedeli  pospomínať z vlastných skúseností tradície, ktoré   boli zaužívané v ich rodisku. Ja sa veľmi dobré pamätám, že sme už ako  5-6 ročné deti museli každý rok,  5.decembra večer  pred spaním dať  zvnútra  do okna dôkladne vyčistené  vlastné topánky, do ktorých počas  nášho spánku z 5. na 6. decembra  mal dať sv. Mikuláš dobrým a poslušným deťom, alias naši rodičia,  drobné balíčky sladkosti. A ráno sme pochopiteľne vstávali  čím skôr, aby  sme sa presvedčili, či sme podľa sv. Mikuláša boli dobrí  alebo nie.  Pokiaľ ma pamäť neklame, tak za celé moje detstvo sa mi ani raz nestalo, aby moje topánky alebo topánky mojich súrodencov ostali prázdne.

No nielen deti dostávali darčeky. O jednom takom „darčeku“ s obľubou rozprával aj otec mojej manželky. Bolo to pred mnohými rokmi keď vojenčil v bývalých   Vojenských Zruboch  pri Starom Smokovci.  Jeho veliteľ mu nezabudol pripomenúť,  že je večer pred sv. Mikulášom a preto by si svoje vojenské čižmy pred tým, než ich dá pred dvere zrubu, mal poriadne vyčistiť. Stalo sa. Na druhý deň ráno ho ale namiesto budíčka zobudil alarm, čiže poplach, a tak rýchle  skočil pre svoje čižmy a po tme si ich chcel obuť. No akosi to nešlo. Celý natešený si myslel, že veliteľ mu skutočne dal mikulášsku nádielku. A veru bola to poriadna nádielka. V čižmách našiel zamrznutú vodu, ktorú mu tam „dobrosrdečný“ veliteľ, ktorý sa na tom nesmierne zabával,  v noci nalial, a ktorá keďže bol tuhý mráz, do rána spolu s čižmami zamrzla na kosť.  Takže aj také boli zvyky.

Skutočne bohatú,  ale  naozajstnú mikulášsku  nádielku,  všetkým  malým aj veľkým,  praje doko.