Je pondelok odpoludnie, 6. november 2023. Nádherné počasie. Príjemných, plus 15 stupňov Celzia a tak som sa vybral na prechádzku. Tá nikdy nezaškodí a popri tom, si urobím aj pár fotiek, to bola moja motivácia. Napodiv, na chodníkoch bolo aj dosť mladých ľudí, zrejme išli zo školy. Usmievaví, zamyslení, so spolužiakmi ale aj sami.
Prvé zaujatie. Upravený sídliskový park, ticho, čistý chodník a oproti idú dvaja, asi budúci futbalisti. Hrali sa totiž s futbalovou loptou. Keď ma zaregistrovali, hrať sa prestali, ale loptu mali pri nohách. A tak si v duchu myslím, čo keby si mi prihral. A či veríte alebo nie, asi 13 až 14 ročný mladík, tú loptu s citom, kopol priamo na mňa. Ani na sekundu som nezaváhal a perfektným stopnutím som ju uzemnil, a len tak mimo reč, mu poviem – si dobrý. A on mi nato. "Ďakujem" !
Druhé zaujatie. Detské ihrisko, sídliskový park, dlhý chodník a po ňom, v oboch smeroch, chodia ľudia. Neďaleko je totiž veľké obchodné centrum a naproti sú sídliskové paneláky. Modrá obloha a zelená tráva, ale aj jesenné farby lístia, si priamo pýtali urobiť nejakú fotku. Zväčšil som si ju na displeji, to preto aby som sa uistil o jej kvalite, a pritom som zbadal niečo, čo asi vo vzdialenosti 80 metrov ležalo na chodníku. Pozrel som sa tým smerom „online“, a keďže okolo toho „niečoho“, chodili ľudia hore aj dole, a nič sa nedialo prestal som to sledovať. Ale predsa len, po pár minútach sa na tom mieste zastavil tínedžer, asi išiel zo školy. Za chvíľu sa tam zastavili aj dve seniorky. To znamenalo, že tam asi leží človek. Evidentne bolo aj na tú diaľku vidieť, že uvažujú čo robiť. A tak som to pre seba vyhodnotil takto. Tá osoba už nie je sama, zrejme žije ale aj tak jej treba nejako pomôcť. Vytočil som 159 – číslo mestskej polície, predstavil som sa a opísal som operátorke to, čom som z tých, viac desiatok metrov videl. Jej odpoveď – „pošlem tam hliadku“, ma potešila. Skutočne asi po 5 minútach tam zastavilo auto MsP, z ktorého vystúpili dvaja urastení policajti a konali to, čo konať majú. Venovali sa tomu človeku. No nebyť toho mladíka, ktorý išiel zo školy domov (na chrbte mal školskú tašku), ťažko povedať, dokedy by tam ten človek bol ležal.
Tretie zaujatie. Chodník neďaleko veľkej základnej školy. Hore dole chodia školáci, sami alebo aj s rodičmi. Pomalým krokom ma predišiel, asi siedmak, alebo ôsmak. Oproti nám išli dve žiačky, jedna z nich mu ráznym hlasom povie: „Fero pozdrav“, druhá sa pritom uškŕňala. Oslovený niečo potichu zamrmlal a uklonil im hlavou.
Takí boli dnes, mladí mestskí ľudia. Tak čo, akí sú ? Predsa rôzni ! Aj my, keď sme boli v ich rokoch, sme boli takí ako oni – rôzni. Podstatné je, že ich ešte na Slovensku máme ! Svetu mier a príjemné jesenné zážitky všetkým, praje doko.
Komentáre