doko

Dostal som otázku, či mi je ľúto za Československom?  Skôr než prídem k jasnej a stručnej odpovedi, mi dovoľte pár slov. O tom, ako nám členstvo v tejto republike pomohlo alebo či nás poškodilo, môžeme síce rozprávať, ale už na tom nič nezmeníme. Ja osobne o tom nedokážem hovoriť úplne objektívne, lebo rozpad Československa sa ma dotkol veľmi osobne. Ako mnoho iných, aj ja mám príbuzných a známych v Čechách a na Morave a nevedel som si predstaviť, že sa zo dňa na deň staneme cudzincami. O to viac, že matka mojej manželky Marie Duchoňová, prišla sem na zbedačený východ Slovenska ako mladá, 20 ročná moravská učiteľka, učiť šarišské deti miesto maďarčiny slovenčinu a ostala tu na Šariši, po celý svoj život. A, že to robila veľmi dobre, dokazujú  aj stretnutia s ľuďmi, ktorých učila alebo s ich potomkami, lebo dodnes na ňu spomínajú, hoci už dlhšie nie je medzi živými. Nedivte sa, že  po zriadení slovensko-českých hraníc  som verejne povedal, že cez nich nepôjdem dovtedy, pokiaľ budem musieť pri ich prechode predkladať nejaký doklad. Vydržal som pri tomto predsavzatí až do minulého roka, kedy mi zomrel švagor a šiel som na pohreb.

Áno, už sme zasa spolu s ostatnými cudzincami Schengenského priestoru a  najmä politici to patrične aj dávajú najavo.  Pre nás jednoduchých ľudí je to radosť cez slzy. A to preto, že politici akosi rýchlo zabudli, že my sme s Čechmi, Moravanmi a Slezanmi už dávno predtým spolu boli a neboli sme vtedy cudzincami, ale jednou  rodinou. Komusi sa to nepáčilo, tak nás dvaja politici-samozvanci rozdelili. A to napriek tomu, že naša vtedajšia federácia mohla byť už vtedy Schengenom. Mali sme nato všetky predpoklady. A bolo by to veľmi inteligentné a pre mnohé štáty aj inšpirujúce riešenie. Nestalo sa tak. Pritom stačilo tak málo - vedieť sa pokojne a bez vzájomnej závisti dohodnúť a mohli sme mať to, čo ešte stále nemáme ani teraz, po 15 rokoch trvania rozvodu. (Ešte stále totiž nemáme spoločnú menu). A to iste  s menšími stratami, bolesťami a bez zbytočných tráum. Zdá sa vám to aj teraz, také nelogické?

Nevedieť sa dohodnúť na politickej úrovni, to bolo najzákladnejším problémom počas celej existencie Československa a pretrváva to aj dnes. Preto, že politici neboli schopní nájsť správne východisko z vtedajšej situácie, musel každý z nás, kto v tom období v Československu žil, zjesť horký  chlieb rozvedených rodičov. O to viac som zvedavý, keďže v ostatnom čase sa často domáhajú odškodnenia rôzne záujmové skupiny, či o odškodnení SR pán Fico už jednal aj s pánom Topolánkom. Dodnes totiž neviem o tom, žeby už aj  Slovenská republika bola odškodnená  za straty, ktoré jej vznikli od roku 1993 doteraz tým, že Česká republika neprestala používať československú štátnu vlajku, ktorá sa dá považovať aj za akúsi ochrannú známku už neexistujúcej Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Nemusela by to byť len recesia, veď je všeobecne známe, že  každý rozvod niečo stojí.

Dajako to nepasuje ani po stránke právnej. Totiž, Česká a Slovenská federatívna republika zanikla na základe ústavného zákona č. 542/1992 Zb., ktorý prijalo vtedajšie Federálne zhromaždenie. Tento ústavný zákon vo svojom Čl.3 ods.2 má napísané: „Česká republika a Slovenská republika nesmú po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej republiky používať štátne symboly Českej a Slovenskej Federatívnej republiky“. A aká je skutočnosť? Stačí sa pozrieť na štátnu vlajku Českej republiky. O koľko stoviek miliónov či miliárd korún  prišla Slovenská republika a koľko naopak získala Česká republika, práve pre   pochybné používanie tejto „ochrannej značky“? Máme vládu, ktorá vo svojom programovom vyhlásení deklaruje snahu po odstránení spôsobených krívd. Dokáže  túto pretrvávajúcu krivdu  už konečne  doriešiť? Alebo ešte stále nedozrel čas? Či nedajbože, existujú aj iné, tajné dohody, o ktorých obyčajní smrteľníci nesmú vedieť?  Dozvieme sa konečne pravdu? Dosť otázok nato, že sú Vianoce. Ale práve preto sa akosi patrí, že aj také hriechy chcú poznať svetlo božie. No a moja odpoveď zo začiatku úvahy. Áno!  Spokojný a šťastný zajtrajší Štedrý deň praje, doko.