doko

Svet sa mení a s ním aj tzv. pravidlá slušnosti. Dostala sa mi do rúk kniha, ktorú v roku 1964 vydalo vydavateľstvo Osveta a má názov: Čo sa sluší a čo nie s podtitulom Príspevok k pravidlám slušnosti. Myslím si, že nezaškodí porovnať si výchovu z roku 1964, s dnešnou aby najmä súčasní mladí, vedeli viac pochopiť správanie sa svojich rodičov a starých rodičov. Stať z tejto knihy citujem doslovne: ... „ U nás nikto nikomu neupiera titul, ktorý si získal štúdiom alebo úspešnou praxou. No na druhej strane človek s akademickým titulom, keď je skromný, dnes ani nevyžaduje, aby ho vždy oslovovali plným titulom. Titulom rozumieme akademickú hodnosť, úradné postavenie, ako aj tituly laureátov. Všetky staré tituly, súvisiace s vykorisťovateľským zriadením a zvykosťami alebo hoc aj s výsadami tzv. horných vrstiev buržoázie, u nás neuznávame. Neuznávame nijakých urodených, osvietených, ani blahorodných ľudí. Titul profesora nie je vždy titulom akademickým, môže byť aj označením povolania. Lekára titulujeme doktor alebo pán doktor. Ženu-doktorku treba oslovovať: Súdružka doktorka alebo pani doktorka, a nie súdružka ani pani doktor. Vynikajúcich maliarov, sochárov, spisovateľov, hudobných skladateľov a divadelných alebo filmových umelcov niekedy môžeme oslovovať „majster“ bez pán alebo súdruh. Niektorých ľudí titulujeme podľa ich hodnosti v povolaní, ako súdruh riaditeľ, súdruh inšpektor, súdruh referent a podobne, no nie je to nutnosťou a nedopustíme sa neslušnosti, ak ich oslovíme priamo priezviskom. Pri oslovovaní rektora univerzity sa niekedy pridržiavame starých tradícií a používame titul Magnificencia alebo oslovenie Vaša Magnificencia. Univerzitní dekani fakúlt majú titul Spectabilis alebo Vaša Spectabilita. No u nás je viac zaužívané oslovenie súdruh dekan alebo súdruh rektor. Nikdy nehovoríme a nepíšeme „slávny súd“, ale len „ľudový súd“, „krajský súd“ atď. Pri súdnom pojednávaní vždy vykáme. Prezidenta republiky titulujeme súdruh prezident alebo pán prezident. Cudzinci titulujú prezidenta republiky, ministra, veľvyslanca a vyslanca Vaša Excelencia a tak titulujeme aj u nás veľvyslancov a vyslancov cudzích štátov. Lenže otázka používania titulov u nás je vlastne druhoradá. Vysoko sa hodnotí úroveň odborného vzdelania, sústavné vzdelávanie sa, dosahovanie mimoriadnych pracovných úspechov, a teda aj získavanie titulu. Pravda, za titulom sa nemusí vždy skrývať statočná práca, podľa ktorej vlastne človeka najsprávnejšie ohodnotíme. Titul každého jednotlivca zaväzuje, aby dal celý svoj um do služieb ľudu, aby ho v prospech celku čo najužitočnejšie využil. Nejde tu teda o zakladanie si na ňom, ani o rešpektovanie nejakých formálností, ale o uznanie odbornej kvalifikácie jednotlivca na príslušnom pracovnom úseku aj tým, že ho správne oslovíme alebo vhodne uvedieme jeho titul.“... Koniec citátu. Čo na záver ? Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV slovo správať sa vysvetľuje takto. ... počínať si istým spôsobom (v styku s ľuďmi), vystupovať: slušne, hrubo sa správať; milo sa k nám správa; nevie sa správať spoločensky vystupovať. Usmerňovať svoje konanie, držať sa; správať sa podľa predpisov. Všetkým prajem mier a pokojnú jeseň, nech sa my, ale aj ostatní okolo nás „správajú podľa predpisov“. doko.