doko

Pokračovanie z 28.10.2026. Končil som tým. ..“Postupne sa však objavili trecie plochy, ktoré pramenili z odlišného mentálneho a politického nastavenia oboch národov.“ Doplnil by som ešte ako sa úplne na začiatku, riešili problémy v školstve. Keďže uhorské zákony dovtedy systematicky likvidovali slovenské školstvo, v momente vzniku ČSR neexistovali takmer žiadne moderné slovenské učebnice. Školy preto museli v prvých mesiacoch a rokoch improvizovať kombináciou provizórnych riešení. Pomohol masívny dovoz a následné používanie českých učebníc. Bolo to najrýchlejšie riešenie tohto problému, lebo v Čechách už vtedy, bolo školstvo na vysokej úrovni. Takže zo začiatku sa na slovenských školách, bežne učilo z českých šlabikárov, čítaniek a učebníc. Išlo teda o určitý jazykový kompromis, veď slovenčina a čeština sú si stále veľmi blízke, takže slovenské deti českým textom rozumeli. Prekážkou vraj boli len špecifické české písmená (ako ř, ě, ů), ktoré učitelia žiakom jednoducho kázali ignorovať. No v mnohých českých učebniciach už vtedy, boli na konci kníh, narýchlo dotlačené malé česko-slovenské slovníčky. Celá tá anabáza, ale bola predbežne riešená už v priebehu rokov 1919 a 1920 a to tak, že československý štát, začal tlačiť upravené verzie českých učebníc pre potreby Slovenska. Išlo o takzvané „provizórne vydania“. Hoci niektoré učebnice napr. vlastivedy a zemepisu sa museli od samého základu prepísať a to preto aby z nich boli vymazané rakúsko-uhorské reálie (oslava cisára Františka Jozefa). Nahradili ich informácie o novej Československej demokratickej republike, o Štefánikovi, Masarykovi a o geografii nového štátu. No boli aj také situácie, že tam kde chýbali akékoľvek alternatívy náhrady učebníc, museli učitelia dočasne ponechať staré maďarské učebnice alebo staršie slovensko-maďarské knižky z konca 19. storočia. Používali ich tak, že učitelia a žiaci museli doslova začierniť alebo vystrihnúť všetky vlastenecké maďarské texty, oslavné básne na uhorských kráľov a maďarské štátne symboly. Zlom ale prišiel, na dnešné pomery, bleskovo. Výsledkom bolo, že vďaka enormnému nasadeniu oboch národov sa už v polovici 20. rokov minulého storočia podarilo české učebnice na základných školách kompletne nahradiť novými, modernými slovenskými knižkami. A čo, a prečo, od druhej polovice 20. rokov 20. storočia. spôsobilo narastanie napätia medzi domorodými obyvateľmi Slovenska a tzv. dočasnými prišelcami z územia Čiech ? Povedal by som, že po medových rokoch, prišli na rad prvé nezhody, tak ako je to napr. aj v každom manželstve. Takže, možno ako prvá sa musela začať riešiť náboženská otázka. Česi vraj prichádzali zväčša z rýdzo sekulárneho alebo proticirkevného prostredia (tzv. heslo "Preč od Ríma"). Slovensko však bolo hlboko nábožensky založené (katolícke a evanjelické). Keď českí učitelia, odmietali s deťmi chodiť do kostola alebo na stenách škôl vymieňali kríže za portréty Masaryka, vyvolávalo to u miestnych farárov a dedinčanov veľké pobúrenie. Slovákom akosi nesedela ani idea umelého tzv, „československého národa“: Oficiálna československá štátna doktrína vtedy tvrdila, že Slováci a Česi sú len dve vetvy jedného národa. Mnohí českí úradníci a učitelia preto vnímali slovenčinu, len ako „nárečie“ češtiny, čo urážalo slovenskú národnú hrdosť a viedlo k podpore slovenskej autonómie (reprezentovanej najmä Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou). Druhý problém bol viac menej ekonomický. V 30. rokoch už mala ČSR aj prvú generáciu Slovákov, ktorí vyštudovali nové slovenské gymnáziá a univerzitu. Títo mladí vzdelaní Slováci si však nevedeli nájsť prácu na úradoch, či v školách jednoducho preto, že miesta boli stále obsadené Čechmi s definitívou (trvalým pracovným pomerom). A tak sa objavili aj radikálne postoje Slovákov, kde žiadali návrat Čechov späť do Čiech. Hoci v 30. rokoch 20. storočia, sprevádzali spolužitie Slovákov a Čechov, aj tvrdé politické konflikty a heslá napr. o „českej kolonizácii“, historický konsenzus je jednoznačný. Bez príchodu českej inteligencie po roku 1918, by moderné slovenské školstvo, veda a kultúra nevznikli v takej rýchlosti a kvalite, v akej ich poznáme dnes. A zato by sme im my Slováci, mali byť stále vďační, hoci aj tých 2 až 3 tisíc rokov. Svetu mier a pokoj praje doko.