doko

Od nepamäti sa vodcovia snažili pre pokoj svoj a pokoj svojich obyvateľov deliť vojny na spravodlivé a nespravodlivé.  Podstatné bolo a je, že o tom o akú vojnu išlo, rozhodli takmer  vždy len víťazi. Pokiaľ, ale víťaz ešte nie je, tvrdí vždy každá z bojujúcich strán, že  práve ona a nie nepriateľ, vedie spravodlivú vojnu. Preto sa aj  vo vzťahu k vojne Ruska proti Gruzínsku či Gruzínska proti Rusku, od ich vodcov dozvedáme, že   každá z bojujúcich strán sa cíti v práve, teda považuje vojnu zo svojho pohľadu za spravodlivú. Nikto z nich sa ale neunúval spýtať obyčajných ľudí, či vôbec  stoja o nejakú vojnu. V 3. tisícročí by  veru už žiadny civilizovaný štát nemal problémy zo susedmi riešiť zabíjaním civilistov. Čo bolo skutočnou príčinou vzniku tejto vojny sa ako to už obyčajne býva, asi ani nikdy nedozvieme.

Oficiálne síce Gruzínsko tvrdí, že  si iba  robilo poriadok na vlastnom území. (Južné Osetsko je zemepisne skutočne ešte súčasťou Gruzínska). Na druhej strane Rusko (142 mil. obyvateľov) tvrdí, že v Južnom Osetsku (70 000 obyvateľov)  iba bráni životy svojich občanov, ktorých je v tejto provincii  podľa oficiálne vydaných občianskych preukazov, viac ako Gruzíncov. Niekto si možno povie, že v práve sú asi obidve stránky vojnového konfliktu, hoci sa vie aj to, že príčinou vojny je zrejme  kaukazská ropa.

Tak sa teda niet čo diviť, ak väčšina ľudí čaká, aké stanovisko k vojne zaujme OSN a EÚ. Tie ako vieme, ale  akosi stále  vyčkávajú. Zrejme čakajú, až bude známy víťaz a podľa toho sa zariadia.

Obyčajný človek, ak nie je vojnou bezprostredne ohrozený, priamo do konfliktu zasiahnuť ani nemôže,  zato môže mať vlastný názor a podľa neho by mal prejaviť  aj svoj postoj.  Aby toto ale mohol urobiť zodpovedne,  potrebuje mať k dispozícii neskreslené informácie. A tie skoro vždy chýbajú.

Takmer s určitosťou sa, ale dá povedať, že gruzínsky, na západ orientovaný prezident,  urobil iba to, čo skoro bežne robí každý americký a ruský prezident. „Iba“ konštatoval, že je ohrozená  štátna suverenita a bezpečnosť jeho krajiny a preto sa rozhodol riešiť situáciu použitím vojenskej sily.  Akosi, ale pozabudol na fakt, že Gruzínsko so svojimi 4,5 miliónmi obyvateľov nech je akokoľvek hrdou a možno aj hrdinskou krajinou, nie je a ani nikdy nebude svetovou veľmocou. Inak povedané, o svete stále rozhodujú mocnosti. A to bez ohľadu nato, či sa to ostatným páči alebo nepáči.

Preto si myslím, že svojvôľa v konaní  veľmocí sa síce ťažko, ale predsa len ako tak dá pribrzdiť vtedy, ak svoj nesúhlas, napríklad aj vo vzťahu k vojne v Gruzínsku, masovo prejavia nielen ich  vlastní občania, ale všetci občania na celom svete. Stručne povedané, prestaňme byť ľahostajní a začnime konať. Na svete je predsa dosť diplomatov na to, aby  mohli akýkoľvek svetový problém riešiť v prvom rade mierovým jednaním a nie hneď vojnou. Hrôzy dvoch svetových vojen,  by predsa mali byť civilizovanému ľudstvu v 21. storočí, dostatočným  varovaním pred akoukoľvek ďalšou vojnou. Aj preto som osobne proti tomu, aby sa problémy, ktoré medzi sebou majú Rusko a Gruzínsko riešili vojnou.

Prajem pekný deň. doko