doko

Kvôli orientácii v danej problematike pripomínam, že v súčasnej dobe máme platný zákon č. 377/2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov, ktorý vo vzťahu k fajčeniu na pracoviskách stanovuje, že zákaz fajčenia na pracoviskách určí osobitný zákon  a že zákaz fajčenia neplatí pre fajčiarne, ktoré sú vyhradené pre zamestnancov v zdravotníckych zariadeniach,  zamestnancov vysokých škôl  a študentských domovov, zamestnancov v zariadeniach sociálnych služieb,  v kultúrnych zariadeniach a v uzavretých športových zariadeniach. Okrem toho je tu aj  zákon č. 124/2006 Z.z. o ochrane zdravia a bezpečnosti pri práci  a Zákonník práce. Z týchto zákonov vyplýva, že zamestnanec je povinný dodržiavať určený zákaz fajčenia na pracoviskách (§ 12 ods.2 písm. m zákona o BOZP) ; zamestnávateľ je povinný vydať zákaz fajčenia na pracoviskách, na ktorých pracujú aj nefajčiari, a zabezpečiť dodržiavanie tohto zákazu, ako aj kontrolu zákazu fajčenia na pracoviskách. (§ 6 ods.5 zákona o BOZP). 

Z toho je teda možné ako tak určiť, kde sa dá  na pracoviskách fajčiť, ale nevyčítate tam, kedy počas pracovnej doby zamestnanec môže fajčiť, a či sa čas venovaný fajčeniu počíta do pracovnej doby alebo nie. Prax potvrdzuje, že zamestnávatelia to riešia rôzne. Počnúc striktným a absolútnym zákazom fajčenia  so všetkými z toho vyplývajúcim  dôsledkami, až po absolútny nezáujem zamestnávateľa o túto problematiku. Obidve krajnosti sú nesprávne. Ako to teda riešiť?

V prvom rade tak, aby sa žiadna z týchto skupín necítila diskriminovaná. Som presvedčený, že na väčšine pracovísk už nie je problém v určení miesta na fajčenie. Jablkom sváru je ale  čas, ktorý fajčiari venujú svojmu zlozvyku. Ak sa budeme dodržiavať len  Zákonníka práce, tak sa dozvieme, že zamestnávateľ je povinný poskytnúť len jednu prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút, ktorá sa nezaratáva do pracovného času. Čiže je jasné, že táto prestávka sa nemôže deliť na viac častí a tiež je jasné, že počas nej môže fajčiar na určenom mieste fajčiť koľko chce. Ďalšou možnosťou na fajčenie sú prestávky z dôvodov zaistenia BOZP, ktoré sa naopak do pracovného času započítavajú. Na tie, ale majú nárok len určené skupiny zamestnancov. Iným riešením môže byť aj to, že zamestnávateľ umožní zamestnancom – fajčiarom, nadpracovanie času, ktorý venujú fajčeniu. Okrem toho zamestnávateľom, nič nebráni, aby  v rámci zvyšovania sociálnych opatrení, pochopiteľne ak chcú,  poskytli všetkým zamestnancom aj ďalšie prestávky v práci. Tak ako vidíte, možnosti sú rôzne, ide len o to aby ich nikto  zo zainteresovaných nezneužíval.  Za normálnych okolností teda nárok na samostatné fajčiarske prestávky neexistuje.

Moja osobná rada pre fajčiarov by znela asi tak: pokúste sa aspoň v práci vydržať bez fajčenia,  a ak sa to podarí, ste na najlepšej ceste prestať s fajčením úplne.

K tomu všetkým prajem pevnú vôľu a veľa vytrvalosti. J.Kotulič.

O problematike pracovného práva sa dočítate aj na doko.blog.pravda.sk/