doko

Rozmýšľal som, či o skúsenostiach s našim zdravotníctvom, niečo napísať alebo nie. Veď všetci vedia, že je v zlom stave. Napokon som sa rozhodol písať najmä preto, že nie tak často sa stáva, aby na lôžku, poznával  terajšie zdravotníctvo pacient oddelenia, kde liečia ťažké stavy a naviac, ktorý bol naposledy hospitalizovaný v nemocnici ešte pre 40 rokmi. Poďme na to chronologicky.

Po diagnostikovaní nádorového ochorenia pacient došiel na príslušnú kliniku k objednaniu sa na zákrok. Odovzdal príslušnú lekársku správu a pracovníčka ho zaradila do plánu operácii. Najskorší voľný termín bol o šesť - sedem týždňov. Za túto dobu je potrebné stihnúť predpísané predoperačné vyšetrenia. Na prvé dve vyšetrenia (CT a interné) sa musíte objednať aby výsledky z nich, neboli staršie viac ako 14 dní. Predanestéziologické vyšetrenie totiž urobia až keď máte vyšetrenie z interného. PCR test je bez objednávania.Tu nastal prvý nesúlad termínov. Totiž 4 dni pred nástupom na hospitalizáciu, máte podľa poučenia oznámiť, či na operáciu nastúpite. Ako to ale splniť, keď PCR test nesmie byť starší ako 3 dni pred operačným zákrokom ?  A tak nakoniec je pacient rád, ak to všetko stihne deň pred nástupom do nemocnice.  Musíte totiž čakať na výsledok PCR testu. Pochváliť treba, že z kliniky sa ozvali deň pred nástupom sami a overovali si nástup. Naviac, upresnili aj hodinu nástupu prijatia na kliniku (09,00 hod.). Druhý nesúlad termínov nastal v deň nástupu. Pacient prišiel na stanovenú hodinu a vo vestibule kliniky, ktorý slúži aj ako čakáreň, bolo pred ním ešte asi 6 iných pacientov. Z toho na prijatie 3. Prešla polhodina, jedna hodina a pacient trpezlivo čaká. Dvaja pacienti na prijatie, ktorí prišli pred ním, už boli prijatí na lôžkové oddelenie. Prešlo jeden a pol hodiny a pacient stále čaká, pritom už bol prijatý aj tretí pacient na oddelenie, no do dverí prijímacej ambulancie vstúpilo už aj niekoľko iných pacientov, ktorí prišli alebo ich priviezli, až po našom pacientovi. Tak sa spýtal sestričky, či v tej trme mrve naňho nepozabudli. Povedala, že nezabudli a treba čakať ďalej. Pacient čakal, no po uplynutí 3 a pol hodín, sa rázne spýtal sestričky, či s ním na prijatie ešte vôbec počítajú, keďže objednaný bol na 9. hodinu. Asi to zabralo a za pár minút sa konečne dostal do prijímacej ambulancie, k pani doktorke. Tá urobila potrebné zdravotnícke vyšetrenie, spísala príslušné lekárske správy a pacientovi sa snažila na záver vysvetliť, že čakal dlho preto, lebo je dovolenkové obdobie, na klinike je málo personálu a naviac, že ona okrem prijatia musí riešiť aj konziliárne vyšetrenia. Pacient to všetko chápal, vie v akom stave je slovenské zdravotníctvo, lebo dcéru má lekárku, ale v inom slovenskom meste. No, čo nevedel pochopiť bol fakt, že deň predtým, pri stanovení hodiny prijatia na kliniku  (09,00), toto všetko akosi nezohľadnila tá pracovníčka, ktorá určila hodinu nástupu. Stačilo tak málo, povedať pacientovi, že vzhľadom k okolnostiam, ktoré na klinike sú určuje nástup na prijatie o 12.00 hod. A vec by bola vybavená.

No žiaľ nestalo sa tak, a všímavý pacient s ťažkým ochorením, aj napriek svojmu stavu,  musel nie že len enormne dlho zbytočne čakať, ale musel strpieť aj to, čo by si inak v čakárni asi nebol vôbec ani všimol, ak by nebol čakal na prijatie viac ako 3 a pol hodiny. Čo to bolo ? Vŕzgajúce a trieskajúce tzv. lietačkové dvere, ktoré sa síce same zatvárali, ale vždy ich niekto zasekol tak, že sa same nikdy nezatvorili a tak, ak tam pacient nechcel sedieť celý čas v prievane, zatváral ich sám. Ako poľahčujúcu okolnosť sa dá uviesť, že cez vestibul chodili nielen pacienti, či zdravotnícki pracovníci, ale najmä stavební robotníci (tí skoro vždy bez rúška), ktorí tam realizovali  nejaké úpravy. Takže v čakárni, kde je aj automat na nápoje, namiesto tradičného hesla „Ticho lieči“,  bolo niekedy tak hlučno ako keby ste boli na stavbe alebo na železničnej stanici. (spôsoboval to hluk od vŕtačiek, robotnícka vrava a zvuk hlasných mobilov).  Samozrejme, že z pohľadu medicínskeho sú to absolútne nepodstatné  drobnosti. Pacienta vždy zaujíma predovšetkým to, či na tejto klinike dostane potrebnú starostlivosť a či tam pracujú kvalitní lekári a ostatní zdravotníci, ktorí mu pri liečení jeho ochorenia pomôžu. A na tejto klinike takí lekári a zdravotnícki odborníci skutočne sú. Neodišli do zahraničia ale chcú svoju medicínsku šikovnosť dať nám, čo tu žijeme. Čo je na slovenské pomery až obdivuhodné ! Je len na škodu veci, že ich reputáciu a dobré meno kazia stavebno materiálne nedostatky, o ktorých sami asi ani netušia. Lebo chvalabohu,  nesedia v čakárni ale tvrdo pracujú na operačných sálach a pri lôžkach ťažko chorých pacientov.  Za to im patrí náš nesmierny obdiv a poďakovanie.  No pracovníci nemocnice, ktorí zodpovedajú za technicko stavebné zariadenia, by sa mali hanbiť. Veď napr. tzv. lietačkové dvere, podotýkam, že ešte asi z minulej éry, by mali nahradiť automatickými posuvnými dverami na fotobunku a majiteľov mobilov nápisom  upozorniť na  stiahnutie zvuku. A ak im chýbajú financie, mali by ich pýtať od pána ministra Matoviča. Ak môže milióny vyhadzovať na pochybné lotérie, iste niečo nájde aj na opravy pre štátne nemocnice. Zdravie pevné ako najtvrdší drahokam a príjemný zvyšok prázdnin, praje J.Kotulič.