doko

            Zasa ožíva stále nedoriešený rébus okolo realizácie zvyšovania platov lekárom a sestrám.  Tento  kolotoč  rôznych, mnohokrát protichodných  postojov a názorov pri riešení tohto problému,    medzi zdravotníkmi na jednej strane (lekári, sestry)  a štátom či zdravotnými poisťovňami na strane druhej  je najmä zdravým ľuďom mnohokrát úplne ľahostajný, ale  pre zmenu chorí ľudia, teda pacienti to prežívajú  diametrálne odlišne. A keďže, len málo z názorov pacientov sa dostane na verejnosť, tak si dovolím podívať sa na tento problém práve  očami pacienta, a to doslova a do písmena. Ide totiž o prostredie špecializovaného pracoviská očnej ambulancie jednej fakultnej nemocnice.

Je pondelok ráno, pacienta  už viac než týždeň trápi, akože zápal očných spojiviek, na ktorý   klasické lieky nezaberajú a tak,  ak chce mať zasa  zdravé oko,  nemá iné východisko len navštíviť špecialistov.

A sme tu. Priestory očných lekárov špecialistov sú v starej,  ale udržiavanej budove, ktorá bola pôvodne stavaná ako slobodáreň pre zdravotníkov, no pre nedostatok iných stavebných objektov z nej teraz urobili ambulancie špecialistov. Chodba, ktorá  nie je širšia viac ako 150 cm je plná stojacich, ale aj sediacich ľudí, pacientov. Pravú stranu  chodby, zrejme ako núdzové riešenie, lemujú    malé lavičky.  Okrem pacientov na chodbách sú aj maličké čakárne, pri ešte menších ambulanciách. Takže prvý dojem, treba sa otočiť a ísť odtiaľ niekde preč.  Ale kam?

Druhý dojem. Oko už viac ako týždeň bolí a pacient potrebuje pomoc takže iné neostáva iba ostať a tak zaklope na dvere, kde je na jednej tabuľke veľkými písmenami (čo je dobré, že sú veľké, lebo s boľavým okom, by ste iné písmená neprečítali) napísané, ... „O poradí pacientov rozhoduje lekár“.  A druhý oznam,  tiež veľkými písmenami niečo v tom zmysle ... „ak ste v čakárni,  pobyt  každého pacienta, ktorý je  v ambulancii,  sa vám zdá nekonečný, no ak ste v ambulancii už vy, akosi rýchlo zabudnete nato, čo ste si mysleli v čakárni“... Dvere sa otvoria a prísna, ale prívetivá sestra si pacienta pozorne vypočuje a poprosí ho, aby počkal na zavolanie. Kým zdravotníci doslova kmitajú, pacienti posedávajú, postávajú, mlčia, klebetia a čakajú zmierený so svojimi bolesťami,  až na nich príde rad.  A tak,  aj keď nechcete, musíte si vypočuť napríklad aj to, že ... „pani doktorka ešte neordinuje, lebo si najprv musí dať kávu“... (skutočnosť je ale taká, že pani doktorka má doma choré dieťa, hľadala k nemu opatrovateľku,  aby mohla prísť ošetrovať pacientov a preto sa trocha omeškala) alebo

...“ sestrička,  ten pacient prišiel až za mnou, a už je v ordinácii, ja radšej idem preč a ukážem sa o týždeň“ ...  sestra  pokojne odpovie,  na to máte právo, ale o týždeň to tu môže byť ešte horšie.( na dokreslenie,  ten pacient tam šiel preto, že ho povolal lekár, ktorý toto svoje právo zverejnil dopredu na výveske  a pacient trpel akútnym  bolestivým zápalom oka)

Alebo pacientka vraví pacientke ...pani X kde ste sa stratili, už vás volali...  „ale viete  bola som v nemocničnom bufete na kávu, lebo sa bojím aby som pre nízky tlak krvi neodpadla“... ? no ale vy predsa máte vysoký tlak.. . „správne, ale keď prídem na očné, od strachu mi tlak tak klesne, že si pre istotu dám kávu,   o to viac, že som ju nepila ani včera večer  ani dnes ráno“... ?            Apropo pacienti. Okrem toho, že ich je tam niekoľkonásobne viac než, by ich tam vzhľadom na priestorové možnosti málo byť, ide  takmer výlučne o osoby vyššieho veku, teda staršie viac ako 60 rokov,  ktoré okrem očných chorôb majú aj iné zdravotné ťažkostí, o čom svedčia barličky, francúzske palice, ale najmä príbuzní ako ich doprovod. A s tým ten, čo do týchto priestorov umiestňoval  očné oddelenie, akosi vôbec nerátal.  Tak ako s týmito reálnymi  životnými a pracovnými podmienkami zdravotníkov pracujúcich v tzv. ľudových či verejných nemocniciach pri napĺňaní  ich  oprávnených nárokov nechcú rátať politici a poisťovne. Možno, že ak by  niekto z nich musel ako jeden z ľudu, prežiť aspoň 2 hodiny toho, čo musia prežiť iní ľudoví pacienti, určite by bez mihnutia oka oprávnené požiadavky zdravotníkov  podporil. Ja  požiadavky zdravotníkov plne podporujem aspoň týmto blogom.

Páni lekári, lekárky, sestričky a všetci, čo sa o pacientov na spomínanom očnom  pracovisku  napriek ťažkým pracovným podmienkam dennodenne staráte, máte môj  ohromný obdiv a nesmiernu úctu!  Ďakujem za všetkých pacientov! doko

Ďalší prosím ...