Dnes je nedeľa 21. august. Pred 54 rokmi to bola streda, mal to byť normálny socialistický, pracovný deň. Všetci mali byť v práci (práca bola povinná), ale neboli. Totiž takmer všetci obyvatelia vtedajšieho Československa boli už od polnoci, alebo od skorých ranných hodín, tohto začínajúceho dňa na nohách. Diali sa totiž veľmi čudné udalosti. Na letiskách, na hraniciach, na uliciach našich miest a dedín, sa objavilo neskutočné veľké množstvo cudzích vojakov s vojenskou technikou. Dnešné údaje tvrdia, že celkom nás okupovalo asi 27 bojových divízií a jedna letecká armáda. Intervenčných vojakov bolo približne 700 000 s 800 lietadlami, 6 300 tankami a 2 000 delami a raketami, ktorým velil sovietsky generál J. G. Pavlovskij. Kupodivu neprišli ani zo západného Nemecka, ani z Rakúska, odkiaľ sa mal podľa vojenských príručiek nepriateľ očakávať, ale zo ZSSR, Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Proti ním stala prekvapená Československá ľudová armáda s asi 20 divíziami na mierových stavoch, čo predstavovalo asi 190 000 vojakov a 4 500 tankov. Väčšina z nich, ale bola uložená a zakonzervovaná v mobilizačných skladoch. Počet obyvateľov Československa bol vtedy 14 370 342. A tak sa niet čo diviť, že vrchný veliteľ prezident Svoboda, zakázal klásť vojakom a občanom ČSSR odpor proti, včera ešte spojencom a dnes už okupantom.
Tieto čísla uvádzam zámerne. V súčasnej dobe sme totiž svedkami inej okupácie. Rusko napadlo Ukrajinu, tiež bratskú krajinu, ale tá sa na rozdiel od ČSSR v roku 1968, už skoro 180 dní vojensky bráni. A tak sa niet čo diviť, keď sa v našich médiách sem tam objavujú úvahy, či sme sa aj my, nemali v roku 1968 vojensky brániť. Podľa mňa jediné, s čím sa dá okupácia ČSSR vojskami VZ, s terajšou okupáciou na Ukrajine porovnávať je to, že ide o okupáciu, ktorú zorganizoval Kremeľ. Ostatné aspekty sú neporovnateľné. Veď stačí uviesť len taký fakt, že ČSSR nebol ochotný v roku 1968 pomôcť v prípade ozbrojeného odporu nikto zo zahraničia. Pričom Ukrajine od samého počiatku okupácie nepretržite politicky, vojensky, ale najmä finančne, pomáha celá EÚ, NATO, USA, Kanada, Austrália atď. a nenapadlo ju 700 000 vojakov ale „len“ 130 000. Pritom politická situácia v roku 2022 má ďaleko k tej, aká bola v roku 1968, keď svet bol rozdelený na východ a západ, a permanentne medzi sebou viedol studenú vojnu, ktorá mohla každú chvíľu eskalovať na svetovú, jadrovú vojnu. Preto som presvedčený, že rozhodnutie aby sme sa vojensky nebránili bolo správne. Boli sme ako národy síce ponížení, ale prežili sme. Ak by tomu tak nebolo, potom dnes tisíce z tých, čo sa narodili po roku 1968, tu vôbec nemuseli byť, lebo by ich nebol mal kto splodiť a priviesť na svet. Teraz túto traumu prežívajú Ukrajinci. Milióny jej obyvateľov ušlo pred vojnou za hranice, desaťtisíce už zomreli, ďalšie desaťtisíce sú zdravotne zmrzačení a tak sa tiež mnohí pýtajú ale opačne. Má význam obetovať toľko ukrajinských životov, keď neexistuje záruka, či ich obete a utrpenie, prinesú navždy slobodu a suverenitu ? Odpoveď na túto otázku si musia dať, po istom čase, sami Ukrajinci. No s istotou môžem predpovedať, že tzv. jednomyseľná odpoveď to nebude. Tak ako u nás existujú názory, že sme mali v roku 1968 klásť vojenský odpor, tak Ukrajinci musia do budúcna počítať s tým, keď časť z nich bude presvedčená, že v roku 2022 sa nemali vojensky brániť, ale mali politicky jednať. Poučenie je ale rovnaké ako pre nás bývalých obyvateľov ČSSR, tak aj terajších Ukrajincov a to, že vždy sa treba sa mať na pozore pred svojim východným susedom. Svetu mier a príjemný zvyšok leta praje doko.O auguste 1968 píšem aj na http://doko.blog.portal.sk/detail-v-roku-2019-uplynulo-50-rokov-od-prveho-vydania-knihy-jana-l.-kalinu--tisic-a-jeden-vtip.html?a=56ddb7ed3a963fb06e6d3991084dc432
Komentáre