doko

Tak ako mnoho rodín na Slovensku, aj my sme mali v čase tohtoročných vianočných sviatkov to šťastie, že sme cez sviatky neboli sami ale s najbližšími. Domov, teda k nám rodičom, so svojou rodinkou prišla naša dcérka, ktorá väčšiu časť života prežila na Šariši, ale už viac ako dve desaťročia býva v Bratislave. Vydala sa tam, narodili sa im tam deti a okrem manžela, si tam našla aj prácu v odbore, ktorý vyštudovala. (je lekárkou v rehabilitačnom centre, ktoré poskytuje komplexnú terapiu pohybových porúch u detí s neurologickými, ortopedickými a traumatologickými ochoreniami.) Takže, v sobotu 28.12.2024 ma poprosila, či by som sa s ňou nešiel prejsť na čerstvý vzduch do lesa. Vedel som, že to nemôžem odmietnuť, lebo takýto pobyt nielen jej, ale aj mne môže len prospieť. Len tak na okraj chcem zvýrazniť, že počasie bolo nádherné. Modrá obloha, bez jediného mráčika, iba hrubé biele čiary od stôp po prúdových lietadlách (verím, že to boli len civilné lietadlá). Takže, sme si spokojne sadli do auta a vydali sa na krátku cestu do Slanských vrchov. Hneď, po niekoľkých desiatkach metroch pokojne stojíme. Vodičovi v aute pred nami, akosi dlhšie trvalo, kým odbočil na voľné parkovacie miesto. Asi po 2 kilometroch odbočujeme na 5 ramennej križovatke vľavo, keď znenazdajky vstúpil na priechod pre chodcov mladý muž. Milo nám zakýval a prešiel pár metrov, usmiali sme sa naňho a po chvíli sa zastavil a zasa nám zakýval. Po uvoľnení priechodu spokojne pokračujem v jazde. (Dcérka mi hovorí, že v ich zariadení, liečia detských pacientov s podobným zdravotným postihnutím, aké mal tento chodec na priechode). A sme pod lesom, pri upätí Slanských vrchov, kde sme na takmer plne obsadenom parkovisku, našťastie našli voľné miesto na zaparkovanie. Miesto, kam sme mali namierené, nám ponúkalo niekoľko turistických trás. Vybrali sme si cestu, o ktorej sme vedeli, že by malá byť pokrytá asfaltom. Bola, ale jej povrch bol ako zrkadlo z ľadu. Tak sme zastali, obzeráme sa a uvažujeme, čo ďalej. Zrazu nás v diaľke, smerom na západ od nás, očaril nádherný pohľad na prírodnú scenériu. Boli to od modrej oblohy, odrážajúce sa a snehom pokryté štíty Vysokých Tatier. Vzdušnou čiarou vzdialené asi 85 km. A bolo rozhodnuté. Ostávame v lese ale meníme smer a kráčame na inú lesnú cestu. Aj tu sa ale sporadicky vyskytli zľadovatené úseky, ale dalo sa po nich kráčať o to viac, že už som sa opieral o drevenú palicu, ktorú mi, voľne opierajúcu sa o strom, do ruky podala dcérka. Pomaly kráčajúc, sme sa rozprávali o bežných veciach. Ticho lesa, len sem tam prerušil zvuk, pod našimi nohami vŕzgajúceho, zamrznutého snehu. A tak s pôžitkom vdychujeme čistý horský vzduch. Nie sme tam sami, stretáme skupinky iných turistov, ktorí vystupovali k zrúcanine Zbojníckeho hradu. Asi po hodine chôdze sme sa vrátili na začiatok našej cesty, keď sme idúc oproti nám, stretli kráčajúcu viac početnú rodinku, ktorých ale tiež prekvapili zľadovatené úseky chodníka. A tak som ani chvíľu neváhal a ponúkol im moju turistickú palicu, ktorú s úsmevom a poďakovaním prijali. Pri ceste domov, ešte na parkovisku, ma dcérka poprosila o zastávku pri kostole, rada by sa poklonila Ježiškovi pri jasličkách. Hovorím jej, že po trase máme niekoľko možností kde stoja kostoly, ale že najbližší je miestny gréckokatolícky chrám a ak bude otvorený, určite tam budú aj jasličky. Vybrala si tento. Práve z dverí vychádzali veriaci, ktorí boli účastníkmi krstu, takže vošla do chrámu. Ja som mal od blata špinavú obuv, tak som ostal pri kostole a využívajúc krásne počasie, nafotil som kostol a jeho okolie. Tak asi po štvrťhodine, keď sa dcérka ešte nevracala si vravím, možno sa tam s niekým rozpráva. A nemýlil som sa. Vyšla spolu s kňazom a jeho dcérkou. Pozdravili sme sa navzájom, pán farár nám podal drobný darček, poželal všetko najlepšie k vianočným a novoročným sviatkom a odišli na faru. Oci, ozve sa dcérka. Prosím, najprv ma vypočuj a potom naštartuj auto. A začala. Bola som pri jasličkách aj som si ich odfotila, ale predtým som mala asi takýto zážitok. Kňaz so svojou dcérkou, práve vyprevádzal kostolníčku, lebo po krste už chceli ísť na faru. Keďže videl, že nie som z jeho farnosti, tak sa predstavil a predstavil mi aj svoju dcérku. Po mojom predstavení sa, mi stručne opísal ich chrám. Ja som mu naopak opísala dôvod návštevy chrámu, ale aj kto som, odkiaľ pochádzam, akú mám rodinu aj prácu. Takmer bez slova, len s krátkymi otázkami, má počúval. A ja som rozprávala nielen o svojej rodine, ale aj ťažkej a náročnej práci, ktorú vykonávam. Bol to síce krátky ale úprimný rozhovor. Na záver sa ma kňaz opýtal, či mi môže udeliť požehnanie. Tak som s tým súhlasila. Urobila som dobre ? Čo si o tom myslíš ? Po chvíľke ticha jej vravím. Mne to pripomína spoveď a to požehnanie znamená, že asi bol spokojný s tým, ako spolu s manželom žijete a staráte sa o vaše deti, naše drahé vnúčatá. A to, že sa ti to prihodilo práve tu a nie v Bratislave znamená, že to tak malo byť. Vieš dcéra moja, celý dnešný deň sa niesol v znamení akéhosi pokoja a šírenia drobných, dobrých skutkov. Spomeň si na zážitky pri ceste autom, ale aj pri prechádzke v lese. Potom som už naštartoval auto a bezpečne sme sa vrátili domov. Tu sa moja dcéra, bez akéhokoľvek váhania zdôverila s tým, čo zažila nielen mamke ale aj manželovi. A ja som na jej tvári aj očiach videl, že je v tejto chvíli šťastná. A čo si viac môžu priať rodičia svojho dieťaťa ako jeho šťastie. Tak teda nejako prebiehal, jeden tohtoročný vianočný príbeh, v jednej slovenskej rodine, ktorý som písomne zaznamenal v tomto blogu. Nech Vás aj Vašich blízkych, nikdy neopustia - láska, pokoj, šťastie a svetlo nádeje. Vinšujem Vám - v novom roku 2025 ale aj každý ďalší rok, plno zdravia, radosti, spokojnosti aj hojnosti. doko