doko

Najprv som sa chystal, že napíšem príspevok len o tom, čo v našom  štáte momentálne rezonuje takmer vo všetkých druhoch médií. Napríklad takou korupciou počnúc a trestaním sudcov za ich vyjadrený názor končiac. No nakoniec som si povedal, človeče  veď  už uplynulo 20 rokov od chvíle,  odkedy  sa  vraj tento národ    vykúpil  spod jarma totalitného komunistického systému a  stal sa slobodným,  načo budeš písať ešte aj ty o takých „banálnostiach“. Veď  za túto dobu sa  o tejto problematike  jednak už napísalo toľko, že ďalší článok nejakého bezvýznamného blogera nič nezmení na skutočnosti, že drvivej väčšine tohto národa je úplne jedno,  či na nich niekto orie alebo nie, alebo či môže slobodne kritizovať vrchnosť bez toho,  aby každú chvíľu čakal, že ho niekto chytí a zavrie do väzenskej cely len preto, že nahlas povedal známu vetu „Kráľ je nahý“.

Teraz chcem písať o niečom, čo je oveľa príjemnejšie ako politika. A to sú životné príbehy nás,   obyčajných ľudí. Jeden môj  mikropríbeh mal asi takýto priebeh.

Bol krásny,  letný aj   teplý podvečer a traja chlapi,  trojročný Jakubko, jeho otecko  a dedko,    po výdatnom  „vybláznení sa “  na vynovenom, európske normy spĺňajúcom detskom ihrisku,  pomaly a rozvážne  kráčali maličkou,  historickou uličkou nášho mesta. Zastavili sa len pri stánku so zmrzlinou, aby vyhoveli želaniu Jakubka, ktorý si prial ochutnať malú, čokoládovú zmrzlinu.   Bola asi dobrá,  lebo dlhšiu chvíľu Jakubko prestal s ockom a dedkom  komunikovať. No  to,  čo po tomto oddychovom čase vyriekol,  stalo ako sa hovorí, za všetky drobné.

Jakubko: dedko ty si starý?

Dedko:  vnúčik môj, čo ťa budem klamať, sám to vravíš;  áno som starý, veď sa pozri na moje vlasy!

Jakubko: .. hm, škoda,  to ťa budú musieť zošrotovať!

Jeho otec a dedko sa na sebe pozreli a veru tak sa schuti zasmiali, že aj ten drobec sa k ich smiechu pridal. Po príchode domov sa starší chlapi samozrejme svojim ženským polovičkám pochválili,  čo nového skúsili s Jakubkom a tak sa všetci znova schuti zasmiali.  Teraz, ale  pokračoval aj krátky dialóg medzi Jakubkom a jeho mamičkou.

Mamička:  ...Jakubko,  ale dedko predsa ešte nie je starý....

Jakubko: ... maminka, ale čo to vravíš?   Má môj dedko biele vlasy? Má! No tak je už starý!

Odvtedy Jakubkova maminka, ale  aj otecko zažívajú so svojim malým mudrlantom krušné chvíle. Nikdy totiž nevedia, kedy a komu znova povie, že ho treba zošrotovať. Samozrejme, že žiadny súdny človek by sa nad slovami trojročného drobca nemal pohoršovať,  veď  rodičia ho toto určite neučili. A zato, že je všímavý a na svoj spôsob to potom rozširuje na verejnosti,  si  určite skôr zaslúži pochvalu ako pokarhanie.

Z tohto, iste úsmevného príbehu, sa dá urobiť aj „dospelacký“ záver. Nie tak dávno,  sa dosť bežne,  vo vzťahu k nepotrebnosti starších ľudí  používal slogan:  Patríš do starého železa. Tým sa   akousi okľukou dalo vedieť, že taký človek už medzi mladších nepatrí, ale keď v tom starom železe bude mať šťastie,  tak aj  tam môže byť ešte  niekomu užitočný.

Malý trojročný Jakubko,  nám ale so svojou detskou  úprimnosťou a logikou  vlastne nastavil veľmi zlý obraz súčasnej spoločnosti. Ukázal nám, že v súčasnom svete akosi povážlivo  klesá počet tolerantných ľudí a tak hrozí nebezpečenstvo,  že po istom čase môžu získať prevahu „ľudia“, ktorí  by iných ľudí z rôznych  dôvodov,  dali radšej pre istotu „zošrotovať“.

A to je veru pre Slovensko  dosť nelichotivá prognóza, lebo to tak vyzerá, že  na Slovensku bude skutočne dobré až vtedy keď dospejú dnešné trojročné deti, u ktorých je predpoklad, že už  nebudú konať pod vplyvom žiadneho  -izmu.

Prajem príjemný a pekný večer. J.Kotulič