doko

STVR 5.8.2025 odvysielala dokument Atómová bomba. Tak som dostal inšpiráciu, že nezaškodí, ak priblížim ako boli udalosti zhodenia atómových bômb na Japonsko, vysvetľované nám, občanom vo vtedajšom Československu. Upozorňujem, že údaje sú čerpané z knihy „Atom v plném světle“ napísanej v roku 1972. Autorom je Percy Stulz, spisovateľ z bývalej Nemeckej demokratickej republiky. Čiže určite sú tam znaky socializmom poznačenej histórie. Na začiatok si len pripomeňme, že vojnové vraždenie národov bolo rozpútané najagresívnejšími imperialistickými kruhmi Nemecka a Japonska. Trvalo 2193 dní a vyžiadalo si viac ako päťdesiat miliónov obetí. Autor poznamenal, že mŕtvi z Hirošimy a Nagasaki nie sú poslednými obeťami druhej svetovej vojny, ale prvými obeťami začínajúcej studenej vojny. Podľa neho viac než 400 000 ľudí bolo vtedy chladnokrvne zavraždených preto aby nová zbraň mohla byť vyskúšaná na „živých objektoch“. Malo to vraj poslúžiť aj ako hrozba mocnosti, ktorá mala rozhodujúci podiel na záchrane ľudstva pred fašistickým barbarstvom (ZSSR). Preto sa niet čo diviť, keď vraj vtedajší Washington vyvíjal všemožné úsilie, aby od tohto neospravedlniteľného zločinu odviedol pozornosť. Preto sa tam zhodenie atómových bômb vysvetľovalo ako forma boja, ktorá pomohla skrátiť vojnu o mnoho mesiacov, a státisícom amerických vojakov zachránila životy, teda aspoň takto to podľa autora knihy hlásali vo vtedajšom rozhlase a novinách. Ale niektorí americkí vojenskí odborníci a vyšetrovacie komisie už vtedy vedeli, že sú to lži. Autor knihy napr. cituje: „Použitie tejto barbarskej zbrane proti Hirošime a Nagasaki nijako podstatne nepomohlo nášmu boju proti Japonsku. Japonci boli už porazení a ochotní kapitulovať.“ To vraj povedal admirál Leahy, ktorý bol prezidentovým splnomocnencom pri americkom veliteľstve pozemného vojska a námorníctva. Totiž na základe dôkladného preštudovania všetkých faktov a podrobných výpovedí preživších japonských vodcov dospel k záveru, že „Japonsko by kapitulovalo do 31. decembra 1945 aj bez zvrhnutia atómovej bomby – a to aj v prípade, ak by žiadna invázia nebola plánovaná, či zamýšľaná. Je zrejmé, že účinok atómového výbuchu bol pozoruhodne obmedzený len miestne. Mimo územia týchto priamo zasiahnutých miest (Hirošima a Nagasaki) zostal ďaleko za inými demoralizujúcimi skúsenosťami“. Toľko z citátu admirála. Autor knihy píše, že ak by vojna v Európe trvala o päť, šesť mesiacov dlhšie, tak je možné, že inými miestami zločinu by neboli Hirošima a Nagasaki, ale pravdepodobnejšie, by nimi boli nemecké mestá Drážďany, Berlín, Magdeburg alebo Mannheim. Opiera sa o vyjadrenia napr. amerického ministra vojny Stimsona, ktorý vtedy zdôraznil: „Naším spoločným cieľom po celú dobu trvania vojny bolo, aby sme vyrobili atómovú bombu ako prví a tiež ju aj ako prví použili.“ Aj Arthur C. Compton, vtedajší vedúci chicagského laboratória jadrového výskumu to potvrdil, keď povedal: „Každý považoval za samozrejmé, že keby bola včas dokončená nová bomba, bude použitá v Európe. Totiž už na prelome rokov 1941 – 1942 bolo jasné aké množstvo jadrových výbušnín, bude potrebné na zničenie priemyselných a vojenských cieľov v Nemecku.“ Vojna v Európe však skončila podstatne skôr, než to predpokladali v Pentagóne, a to vďaka Červenej armáde (ČA), ktorá v tom období uštedrila na východnom fronte, hitlerovským vojskám, zdrvujúce vojenské porážky Keď sa potom koncom roka 1944, nemecká vojenská ofenzíva v Ardenách na čas zastavila, pre USA vznikla vážna vojenská situácia, a tak sa použitie atómovej bomby opäť stalo aktuálnou témou. Autor knihy spomína situáciu, keď bol 31.12.1944 generál Groves pozvaný do Bieleho domu, pričom okrem prezidenta Roosevelta tam bol prítomný aj minister vojny Stimson. Rozoberali už spomínanú ťažkú situáciu. lebo nacistické motorizované jednotky vtedy prerazili front a to až do hĺbky 100 km; dokonca hrozilo ich preniknutie až k holandskému pobrežiu. Preto vtedajší odhad náčelníkov spojených vojenských štábov, že vojna v Európe skončí v prvej polovici roku 1945, vyzeral veľmi nepravdepodobne. Pritom Roosevelt, Stimson a rovnako aj Groves, prirodzene vedeli, že atómová bomba, bude pripravená k použitiu už v lete 1945. Preto rozhodli, že v prípade núdze bude nutné počítať s možnosťou, zhodenia atómovej bomby, na niektorý cieľ v Nemecku. Ako vieme, veľká zimná ofenzíva Červenej armády začala v decembri 1944 o 14 dní skôr, čo pomohlo Američanom, lebo Wehrmacht bol nútený presunúť svoje vojská na východný front, čo určite urýchlilo porážku nacistického Nemecka. Autor knihy píše, že keď 30. 4.1945 v Berlíne , nad budovou ríšskeho snemu, zaviala červená zástava ZSSR, že to bol nielen symbol víťazstva nad nemeckým nacizmom, ale aj potvrdenie záchrany nemeckého národa a celého ľudstva, pred armageddonovou atómovou skazou. Na záver chcem podčiarknuť, že tento blog ponúka pohľad do obdobia, v ktorom politikov pri ich rozhodovaní, silne ovplyvňoval medzinárodný komunizmus. Všetkým prajem mier a pokojné prežitie druhej polovice leta. doko