Rozhodla sa. A tak sa koncom leta roku 1932, táto teraz už učiteľka, ocitla v neznámom kraji, slovenského zaostalého vidieka. Zrazu celá bezradná, držiac neveľký kufrík v pekne pestovanej, ale od rozrušenia roztrasenej ruke stala, všetkými opustená v riaditeľni pred rešpekt vzbudzujúcim pánom riaditeľom ľudovej školy. Tak nejako by mohol začínať celoživotný príbeh jednej devy, ktorá celý svoj ďalší život prežila na Šariši. Život, v ktorom spoznala biedu, akú si dovtedy nevedela predstaviť ani v najhoršom sne. Tí, čo aspoň trocha poznajú šarišský vidiek, vedia o čom hovorím. Pred trištvrťstoročím bol totiž tento kraj asi najzaostalejším miestom v strednej a východnej Európe. Ťažko mi dnes povedať, čo učarovalo tejto krehkej a zároveň silnej dievčine, že Šariš už nikdy neopustila. Možno, že to bola ľútosť a súcit k ľuďom, ktorí tu žili, možno krása okolitej prírody, možno túžba niečo v živote dokázať alebo aj všetko spolu. Dnes to už presne nezistím, ale podľa toho, čo som si zapamätal z jej rozprávania, ju v tomto kraji viac než 60 rokov, až do jej smrti, držalo asi všetko spolu.
Jej život bol skutočne veľmi pestrý. Veď posúďte sami. Ani nie za rok sa naučila po slovensky. Šarišský nerozprávala nikdy, ale tomuto nárečiu rozumela. Začala si získavať rodičov detí tým, že nacvičovala divadla, vo dne v noci, piatok či sviatok chorým a zraneným poskytovala prvú zdravotnícku pomoc, radila ženám v otázkach hygieny, jedným slovom popri výchove detí učila kultúre aj ich rodičov. Za Slovenského štátu ju iba známostí na najvyšších miestach zachránili pred násilným odsunom naspäť do Čiech. Počas Druhej svetovej vojny ju náhoda zachránila pred bezhlavou streľbou opitých červenoarmejcov. Komunisti jej za kritiku jedného člena KSS zakázali riaditeľovať. Vydala sa za jedného zo synov svojho prvého pána riaditeľa. Mala 6 detí. Jedno jej zomrelo veľmi malé. V škole zažila nielen povinné modlenie pred vyučovaním, ale aj povinné spievanie Piesne práce. Ako učiteľka, či riaditeľka pôsobila vo viacerých obciach na Šariši a pokiaľ viem, ľudia si ju všade kde pôsobila, vážili a mali radi. V škole vypomáhala ešte aj ako zrelá dôchodkyňa. Zo svojich dvoch dcér tiež vychovala učiteľky. Tradíciu učiteľstva dodržali aj jej vnúčatá. Aj napriek tomu, či práve preto by sa dalo povedať, že so svojim životom bola na Slovensku, ktoré sa jej nakoniec stalo domovom, spokojná. Veľmi ju, ale zarmútilo rozdelenie Československa, a až do svojej smrti sa s tým nevyrovnala o to viac, že jeden jej syn prežil celý svoj život na Morave. Vôbec sa jej nečudujem. Zrejme to osobne brala ako neúctu a nevďak za to, čo ona sama a jej podobní ľudia z Čiech a Moravy museli obetovať, aby sme sa my na Slovensku mali lepšie.
To, že sme ako národ niekedy aj nevďačný, veľmi pekne pred niekoľkými rokmi na jej pohrebe, vo svojej reči vystihol staručký kňaz: „ Dnes sa lúčime s našou sestrou, ktorá celý svoj dlhý a plodný život zasvätila učiteľskému poslaniu. Naučila čítať a písať stovky slovenských detí, z ktorých sa už dávno stali rodičia a majú svoje deti. A ja sa vás drahí rodičia pýtam, prečo tu nie sú aj vaše deti?“
Ja na túto vzácnu ženu, učiteľku nezabúdam. Nielen preto, že jej dcéra je moja manželka a že bola obľúbenou starou mamou našich detí, ale predovšetkým preto, že práve vďaka takým to ľuďom, sa Slováci stali tým čím sú. Úspešným národom. Aj preto si myslím, že vznik Československa 28.10.1918, by sme si my Slováci mali navždy pripomínať ako náš štátny sviatok. Ak už pre nič iné, tak aspoň pre ten prejav vďaky a úcty k tým, čo sa pre nás všetkých obetovali.
Prajem pekný deň.doko
Komentáre
zaujimave, dojimave ale netreba generalizovat.
Beriem ohľad