Novela Zákonníka práce síce platí už od 1.9.2007, ale ešte dnes je možné počuť rôzne názory na to, ktorá z foriem zabezpečenia stravovania má prioritu. Podľa ust. § 152 ods. 2 Zákonníka práce má zamestnávateľ povinnosť, zabezpečiť stravovanie podľa podmienok stanovených v Zákonníku práce v nasledujúcich zariadeniach:
1. vo vlastnom stravovacom zariadení
2. v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa
3. alebo prostredníctvom právnickej či fyzickej osoby, ale len vtedy, ak tieto majú oprávnenie na sprostredkovanie stravovacích služieb.
Pritom Zákonník práce v § 152 ods. 4 jednoznačne deklaruje, že len pri zabezpečení stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie na sprostredkovanie stravovacích služieb (3.), sa majú používať stravovacie poukážky (gastrolístky).
V ostatných dvoch prípadoch konkrétny spôsob výdaja stravy nie je Zákonníkom práce určený. To teda znamená, že zamestnávateľ v nich zrejme zvolí taký spôsob vydávania stravy, ktorý je z jeho pohľadu najhospodárnejší. Je to len na jeho rozhodnutí. Takže sa môže pokojne stať, že zamestnávateľ aj vo vlastnom stravovacom zariadení, ak to bude sám chcieť, zabezpečí pre vlastných zamestnancov výdaj stravy za stravovacie poukážky (gastrolístky).
Tento prípadný postup ma oporu aj v ust. § 1 ods. 6 Zákonníka práce, ktorý v pracovnoprávnych vzťahoch dáva zamestnávateľovi možnosť, upraviť pracovné podmienky zamestnancov výhodnejšie ako to upravuje Zákonník práce. Pochopiteľne, že je pritom potrebné dodržať aj ďalšie platné zákonné ustanovenia, tak ako sú uvedené v § 152 Zákonníka práce alebo ako ich spresňujú kolektívne zmluvy.
Pravdou ale je, že v podmienkach jedného zamestnávateľa, a tým je pre zamestnancov rezort ministerstva obrany, by toto malo byť zjednotené. Možno, že aj v rezortnom Pracovnom poriadku alebo v Kolektívnej zmluve.doko
Komentáre