doko

Dnes 28.10.2026, v preddušičkovom období, si pripomíname vznik spoločného štátu Čechov, Slovákov, Moravanov a Slezanov z 28.10.1918. Ja som na túto tému napísal už niekoľko blogov, no stále si myslím, že nech už je náš názor na vznik jednotnej republiky Československej akýkoľvek, vždy stojí zato, túto udalosť pripomínať. Napr. aj výrokom slovenského premiéra pána Fica, ktorý včera v Prahe vyhlásil, že „pamätník môže vďaka použitým materiálom vydržať dvetisíc až tritisíc rokov.“ Tento pamätník bol slávnostne odhalený včera v záhrade Úradu vlády ČR. Českému úradu vlády sochu venovalo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Prahe a má symbolizovať česko-slovenské priateľstvo. Škoda, že pán Fico nepovedal aby naše priateľstvo medzi ľuďmi vydržalo 2 až 3 tisíc rokov. To by sa lepšie počúvalo. Ja, ale chcem písať o pomoci, ktorú nám, obyvateľom vtedajšieho biedneho Horného Uhorska (maď. Felvidék ) dnes Slovenska, poskytla na výzvu prezidenta Masaryka a vtedajšej vlády– garnitúra tisícok mladých učiteľov, profesorov, úradníkov, lekárov a inžinierov z Čiech, Moravy a Sliezska. Totiž po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bola situácia na Slovensku v oblasti školstva kultúry a štátnej správy kritická. V dôsledku tvrdej maďarizácie bol obrovský nedostatok slovenskej inteligencie (historické odhady hovoria len o niekoľkých stovkách vzdelancov, ktorí sa otvorene hlásili k slovenskej národnosti). Keďže dovtedajší maďarskí úradníci a učitelia odmietli zložiť prísahu vernosti novému štátu, hrozil kolaps škôl, úradov, súdov a železníc. A tak hlavné oblasti českej pomoci po vzniku ČSR smerovali najmä do školstva, kultúry a vzdelávania. Na Slovensko teda prišli tisíce českých učiteľov a profesorov. Zakladali a personálne obsadili slovenské gymnázia, meštianske školy a v roku 1919 aj Univerzitu Komenského v Bratislave. Pomáhali budovať slovenské kultúrne inštitúcie, knižnice či divadlá (vrátane Slovenského národného divadla). Pomáhali aj v oblasti infraštruktúry kde zabezpečili fungovanie poštových služieb, železníc, súdnictva a polície. Táto výzva mala obrovský ohlas a tisíce mladých z územia Čiech, vnímali odchod na Slovensko ako vlasteneckú a budovateľskú misiu, čím nám pomohli zachrániť slovenské školstvo a položiť základy modernej slovenskej kultúry v rámci prvej republiky. Na Slovensko neprišli len radoví učitelia, ale aj špičkoví vedci, umelci a lekári, ktorí tu založili celé vedecké a kultúrne odbory. Medzi najvýznamnejších patrili: prof. MUDr. Kristián Hynek – prvý rektor Univerzity Komenského v Bratislave. Prof. Václav Chaloupecký – významný historik, ktorý vedecky prebádal staršie slovenské dejiny. Albert Pražák – literárny historik a profesor, ktorý na Slovensku strávil vyše desaťročie. Systematicky mapoval slovenskú literatúru a pomáhal budovať Učenú spoločnosť Šafárikovu. Oskar Nedbal – slávny český dirigent a skladateľ, ktorý sa stal riaditeľom Slovenského národného divadla (SND). Jaroslav Vlček – bol polovičný Slovák narodený v Čechách, no po roku 1918 sa stal správcom Matice slovenskej v Martine a pomohol ju po rokoch maďarského zákazu znovu vzkriesiť a personálne vybudovať. Karel Plicka – významný fotograf, režisér a folklorista. Pôsobil v Matici slovenskej a vďaka nemu máme dnes unikátny, umelecky nesmierne hodnotný archív slovenskej ľudovej kultúry, krojov a zvykov (napr. legendárny film Zem spieva). Vieme, že reakcia Slovákov sa na túto pomoc, v priebehu obdobia prvej republiky (1918 –1938) výrazne vyvíjala a to od úľavy, bezhraničnej vďačnosti až po konkurenčný boj. Slovenská politická a kultúrna elita si plne uvedomovala, že bez Čechov by nebolo možné otvoriť školy a úrady. Aj reakcia obyčajných ľudí na vidieku bola spočiatku veľmi srdečná, keďže deti sa konečne mohli učiť v rodnom jazyku. Českí učitelia (často mladé, liberálne orientované ženy) prinášali na konzervatívny slovenský vidiek moderné prvky; zakladali divadelné krúžky, knižnice, učili hygienu či moderné ručné práce. Postupne sa však objavili trecie plochy, ktoré pramenili z odlišného mentálneho a politického nastavenia oboch národov. A tie, neriešené vtedajšími politikmi, nás žiaľ v roku 1992, priviedli až k rozdeleniu Československa. Svetu mier a pokoj praje doko.