Svet je plný utrpenia, ale mnohí naši občania, si to akosi nechcú pripustiť. Veď na Slovensku sa máme relatívne dobre. Skutočne ? Dokedy !
Neviem, či by som sa bol vôbec dal do písania, ale niekoľko dnešných postrehov má k tomu nepriamo donútilo. Spolu s manželkou, sme šli pozrieť, veľmi čerstvý hrob mojej mamky, ktorá zomrela, povedané slovami pána farára, podľa „prirodzeného“ poriadku. Na vysvetlenie: je rozdiel, ak niekto zomrie podľa Božieho a iný podľa „prirodzeného“ poriadku. Tajomstvo Božieho poriadku smrti, náš mozog stále nevie racionálne pochopiť. Veriaci vedia, že je zahrnuté v jedinej vete evanjelistu Matúša : „ Bedlite teda, lebo neviete dňa ani hodiny!“ Na rozdiel od „prirodzeného“ poriadku, ktorý zrejme spočíva v tom, že zomierať by sme mali, ľudovo povedané - „ až na starobu“.
Ale písať chcem o niečom inom. O ľuďoch a ich ľahostajnosti, či nebodaj hlúposti. Začalo to v deň pohrebu smútočným vencom, z ktorého sa sypalo akosi veľa ihličia. Na druhý deň bolo pokračovanie, lebo pracovníci pohrebnej služby, akosi pozabudli pozametať hlinu z betónového pomníka. Povedal som si, nevšimli si to. Tak sme s manželkou napravili ich rest. Zo zamyslenia, nás pri hrobe vyrušil zvuk osobného auta. Hovorím si, asi prišli pracovníci cintorína. No, bolo to úplne inak. Osobné auto s prívesom, plné stavebného a domového odpadu, zastalo pri veľkoobjemovom kontajneri a mladý muž premiestnil to, čo priviezol, do kontajnera plného starých vencov a kvetov. Vravím si, treba mu to asi vytknúť. No zaváhal som, lebo som si uvedomil, že brána cintorína bola otvorená, hoci sa inak uzamyká. Hovorím manželke, je to síce nezvyk, ale zrejme to majú dovolené, inak by nebola otvorená brána, a keďže nás dotyčný muž videl, tak asi nebude natoľko drzý, že to tam bude vykladať bez dovolenia správcu. Ďalej som sa tým nezaoberal, ale že to skutočne vyzerá nepekne, to potvrdzuje aj obrázok.
Druhý postreh je síce z iného súdka, ale tiež stojí za povšimnutie. Domov sme sa vracali autom, keď mi do očí udrel zástup dopravných značiek. Hovorím si pozor, cesta je v oprave. Ale rozum mi vraví, čo tá maximálna rýchlosť 70-ka ? Veď sme v dedine a tu je predsa predpísaná 50-ka. Za touto značkou bola ďalšia, ktorá zakazovala predbiehať, potom tá čo oznamovala koniec obce a za ňou ešte jedna, s dovolenou rýchlosťou 50. A to na rozbitom úseku, kde je aj 30-ka veľká rýchlosť. Trocha som to okomentoval, keď mi moja drahá polovička zrazu povie. „ Určite tam tie značky postavil nejaký „dobrodinec“, ktorý má rád nielen rozbité cesty, ale aj rozbité autá.“ Že si to nevymýšľam, dosvedčí aj priložený obrázok.
A tretí postreh, ten je úplne o niečom inom. Zastavili sme sa na malom odpočívadle. Okolitá prekrásna príroda, modré nebo, spev poľných vtákov a čistý vzduch – niečo úžasné na relax. Naviac, vkusná a na prvý pohľad pekne pôsobiaca informačná tabuľa si sama pýtala, aby som si text tam napísaný, aj prečítal. Ten ma ale nemilo prekvapil. Totiž, hoci som zo slovenčiny maturoval, pred strašne mnohými rokmi, gramatiku ešte ako tak viem, a tak som si chtiac-nechtiac, všimol aj vetu: ... "chodník. Je pomenovaný podľa trasy, ktorá vedie popri životodarným studničkám vody, či už minerálnym" ...., ktorú asi písal človek, nemilujúci slovenskú gramatiku. Potvrdenie je na obrázku.
Možno, že si niekto povie, takými maličkosťami sa už ani nezaoberám. Veď ich je všade okolo nás, plno. A to je naša škoda. Prečo? Lebo denný život pozostáva najmä z nich. A keď k ním budeme aj naďalej nevšímaví a ľahostajní, potom sa nedivme, že aj vek odchodu z tohto sveta, podľa „prirodzeného“ poriadku, bude tomu na Slovensku, tiež úmerne zodpovedať.
Pekný zvyšok víkendu praje. doko
Komentáre