doko

         Bolo nedeľné, krásne a teplé predpoludnie.  Také, aké má byť na konci leta. Na zástavke miestnej hromadnej dopravy, nás na svoje spoje čakalo len zopár.  Keď má neočakávane zo zamyslenia  vytrhol chlapčenský hlas. „Dobrý deň. Pane, prosím vás,  som z detského domova a nemám drobné na autobus, mohli by ste mi prosím dať 20 centov?“ Zdvihol som mihalnice a predo mnou stojí asi 14 ročný, počerný chlapec. Na tvári som videl zaschnuté stopy po driapancoch.  Odpovedal som na pozdrav  a vravím mu, že nemám so sebou reálne  peniaze, lebo používam len bankomatovú kartu.  No, keďže na prvý pohľad  nevyzeral ani ako zlodej, ani ako neokrôchanec, tak som sa v snahe pomôcť mu vyriešiť jeho finančné problémy,  v mojich vreckách snažil nájsť nejakú mincu. Podarilo sa. V malom vrecku  riflí som nahmatal  niečo, čo mohlo byť aj požadovanou 20 centovou mincou. Tak som vytiahol, jeden biely žetón do nákupného vozíka a  jednoeurovú mincu.  Držal som ich  medzi prstami, aby som ich od seba oddelil, keď tu ako blesk z čistého neba,  toto oddelenie za mňa urobilo počerné  chlapča.   V momente som prišiel o  jednoeurovku.  Neviem prečo, ale  moja reakcia bola tiež okamžitá a zvýšeným hlasom som  mu dal najavo, že ešte som mu nič nedal, aby mi moju mincu vrátil. Na moje veľké prekvapenie sa aj tak stalo. Táto ľudská „straka“, mi mincu vrátila a ospravedlnila sa. Keď som už držal mincu v mojej  ruke,  upozornil som ho, že to čo urobil nebolo správne, a že práve preto by som mu žiadnu mincu už nemal dať. No v mojom vnútri mi niečo našepkalo „daj mu ju“.   Tak som mu jedno euro dal. Chlapča sa mi poďakovalo a odišlo. Mne prišiel autobus a tiež som zo zástavky odišiel. Príbeh by mohol spokojne skončiť. Aj skončil.                  

          Už by som nato bol asi aj úplne  zabudol, ale pri inej príležitosti som príbeh porozprával mojej manželke. Až pri vzájomnej debate mi  došlo prečo som urobil dobré, že som môj vnútorný hlas ... „daj mu ju“.. počúvol.  Tak som sa asi zrejme vyhol neželanému konfliktu.  Prečo? No, až dodatočne  som si spomenul na  jeho oči a to  v tom okamihu, keď mi jednoeurovku vytrhol z ruky a jeho poznačenú tvár. To neboli oči  človeka, to boli oči „šelmy“,  ktorá vidí korisť a ide po nej za každú cenu. Do prítomnosti a na pevnú zem,  toho mladíka späť asi priviedol  môj zvýšený hlas a chlapská postava. A tak, po poznaní, kam až môže priviesť  človeka bieda, bezmocnosť a beznádej sme spolu s manželkou urobili pre seba tento záver.  Ak sa chceme v budúcnosti  vyhnúť podobným konfliktom a neprísť o peňaženku, či nebodaj utrpieť ujmu na zdraví, treba mať po ruke pohotovostné, drobné mince. A to preto, že nikdy nemôžeme  vedieť či ten, kto almužnu pýta,  nie je skutočne v takej situácii, že doslova za pár drobných by dokázal človeku ublížiť. Ono sa totiž veľmi ťažko rozlišuje, či dávaním almužny,  robíme dobrý skutok a pomáhame biednemu alebo či podporujeme tzv. „darmožráčov“. Rozhoduje aj fakt, že pár drobných mi  môže  pomôcť  predísť  prípadným konfliktom.

Áno,  ľudský život je zložitý a vedieť v ňom  správne a bezpečne chodiť je ešte zložitejšie. O to viac, že sa to určite nedá naučiť v žiadnom  kurze. Hoci jedno prastaré riešenie pre ľudstvo by bolo. Ctiť si  a dodržiavať  poučky, ktoré od Boha,  napísané na kamenných tabuliach, doniesol  svojmu ľudu už prorok  Mojžiš –  áno,  všetci sa snažme dodržiavať  Desatoro  a náš život by bol určite znesiteľnejší!   Žeby to bola až taká neuskutočniteľná utópia?   Osobne si myslím, že za pokus to najmä, v týchto našich ťažkých časoch, stojí. Čo vy nato?J.Kotulič