Hneď v úvode je nevyhnutné pripomenúť, že na Slovensku nevieme štrajkovať. Toto konštatovanie je pravdaže vysoko subjektívne, ale vychádza z historickej tradície (ne)štrajkovania na území Slovenska, nerešpektovaní Ústavy SR, nerešpektovaní medzinárodných zmlúv a najmä lenivosti všetkých doterajších poslancov slovenského parlamentu od vzniku SR. Tento úvod ešte rozšírim o niekoľko platných odborných a právnych noriem.
1. Krátky slovník slovenského jazyka: “Štrajk je organizované dočasné zastavenie práce s cieľom dosiahnuť hospodárske alebo politické požiadavky.“
2. Ústava SR: „Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.“ (Čl. 37)
3. Zákon č.2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní: Štrajk v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy. Ak nedôjde k uzavretiu kolektívnej zmluvy ani po konaní pred sprostredkovateľom a zmluvné strany nepožiadajú o riešenie sporu rozhodcu, môže sa ako krajný prostriedok v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy vyhlásiť štrajk. (§ 16)
4. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach: „ Štáty, zmluvné strany Paktu, sa zaväzujú zaistiť právo na štrajk za predpokladu, že je vykonávané v súlade so zákonmi príslušnej zeme.“ (Čl.8 bod 1, písm, d)
Teraz už môžem komentovať. Z uvedených faktov je každému, kto nemá očí potiahnuté závojom zlosti, zrejme, že štrajk učiteľov, ktorý ktosi vyhlásil na 25.1.2016 má veľmi slabé zákonné krytie. Alebo inak povedané, ide o právo dané síce ústavou, ktoré je ale pre neexistenciu ústavného zákona o štrajku právne neuplatniteľné. Totiž, ak nie je v žiadnom zákone definované nič bližšie o štrajku, ktorý vychádza z ústavy, potom si neviem predstaviť ako sa taký štrajk dá v praxi zrealizovať.
Po prvé. Pre takýto štrajk sa nesmie používať zákon č.2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, lebo bol vydaný v roku 1991 a ústava až v roku 1992 a teraz nejde o žiadne kolektívne vyjednávanie.
Po druhé, ak je raz v ústave napísané, že podmienky ustanoví zákon, v tomto prípade by to mal byť dokonca ústavný zákon, potom, ak takýto zákon neexistuje ako sa dá ústavné právo na štrajk uplatniť, ak mu chýba návod ?
Po tretie. V tomto prípade neobstojí ani tvrdenie, že na Slovensku predsa platia medzinárodné dohody. To áno, ale nie vtedy, ak je v dohode napísané, že zmluvné strany sa zaväzujú zaistiť právo na štrajk za predpokladu, že je vykonávané v súlade so zákonmi príslušnej zeme. Na Slovensku stále nie je zákon o ústavnom práve na štrajk.
Po štvrté. V akejsi domnelej výhode, by sa možno mohli cítiť aktéri takého štrajku, ak budú vychádzať z Čl.2 ods. 3 Ústavy SR ... „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“
Po piate. Podľa mňa sú úplne bezmocné štátne orgány, lebo tie podľa Čl.2 ods. 2 Ústavy SR .... „môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
Neviem, či je ešte niekde inde na svete taký štát, ktorý by (ne)mal také zákony o štrajku aké sú v SR ? No jedno je úplne isté. Ak sa poslanci konečne nezobudia, mal by sa podľa mňa zobudiť generálny prokurátor. Ústava SR v Čl. 149 totiž jasne stanovuje... „Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.“ Ako nás teda chráni, ak si nemôžeme uplatniť ústavné právo na štrajk? Pekný víkend praje doko.
Komentáre