doko

„V harčkoch še nam vari juška,

nepohneme še bez ruška.

Dze nas to len ten rok  dovid,

všadzi kol nas je covid.

Čeka nas i vakcina,

ľudzom z nej už prepina.

Ešči aj pod zakusky

treba dzezinfekčne obrusky.

Na oplatky dajme medu,

nerobme už z teho vedu.

Nech su z noveho roku krajše fotky,

nech je každy bez marodky.

Nech su švjatky podľa vkusu,

bez tabletkoch, bez virusu …

Merry Christmas “

Spolu s manželkou sme sa schuti zasmiali. Na oplátku som dcérke mailom poslal niekoľko starých vinšovačiek. Ale vráťme sa k Štedrému dňu. Práve som dokončil prípravu ingrediencii, potrebných na náš, šarišský zemiakový šalát. (Od šupky očistené uvarené zemiaky, mrkva, hrášok, cibuľa, domáce kyslé uhorky, na tvrdo uvarené vajíčka a to všetko pokrájané na kocky a tatárska omáčka.) Manželka to už len dochutí a rozmieša a tak som si povedal, že jej asi nebude vadiť, keď bude v kuchyni chvíľu sama. Ja som si totiž, aj napriek pôvodnému zámeru, že už do Vianoc písať nebudem, udelil výnimku a tak píšem tento blog. Nechcem ale písať len o tom, čo píšu všetci. Napr. ako je ľuďom smutne, keď sú na Štedrý deň doma sami. Naopak, ja chcem pár viet napísať o tom, ako aj títo samotári, nie sú cez Vianoce „samotármi“. Veď všade okolo nich predsa niekto je, čo im aj v tejto zdanlivej samote, dáva záruku, že ak niekoho budú potrebovať, pomoc príde. Veď koľko je ľudí, ktorí v záujme nás, čo sme doma sú na Štedrý deň v práci. Napr. zdravotníci, policajti, vojaci, hasiči, dopravcovia, rozhlasoví a televízni pracovníci, pracovníci rádiokomunikácii, vodári, plynári, obsluhy benzínových čerpadiel, cestári, obsluhy linky dôvery, kňazi, atď. , atď. ... Takže, ak to iba trocha nadnesiem, tak každý, aj keď je na Štedrý deň v byte sám, vlastne nie je opustený. Osobitne treba spomenúť kresťanov. Tí, ani obrazne nemôžu byť nikdy opustení, lebo Ježiš, ktorého narodenie ideme oslavovať, vždy prebýva v každom, kto v neho verí.

Takže, nedajme sa opantať marketingovou ilúziou toho, že len tie Vianoce sú šťastné a správne, ktoré prežijeme obklopení darčekmi a blízkymi. Tie sú síce príjemné, ale nemusia byť aj šťastné. Mnohokrát nám k šťastiu stačí, ak máme pocit, že sme relatívne zdraví. Bonusom je, ak vieme, že aj na Vianoce sú ľudia, ktorí hoci nie sú momentálne s nami, na nás myslia. Ja osobne si vždy na Vianoce spomeniem na roky, keď som vojenčil.  Bolo to za socializmu. V jeden Štedrý deň, sme boli traja v službe ako členovia vojenskej,  posádkovej poriadkovej hliadky. Našou úlohou malo byť, dohliadať na to, aby vojaci základnej služby, v tento deň, nerobili neplechu na verejnosti. Prišiel Štedrý večer, bola tma, chodníky v mestečku plné snehu, ten nám vŕzgal pod kanadami a inak zima a ticho. Okolo nás ani živej duše. Vojaci mali v kasárňach spoločnú večeru so svojimi veliteľmi a občania mestečka boli doma. Tak si hovorím, čo tu vlastne robíme, asi na nás niekto zabudol. Prišli sme teda k dozornému posádky, a pýtam sa, či ešte stále máme za takýchto okolností v mestečku hliadkovať. Pozrel na nás prísnym pohľadom a povedal asi toto. Chvíľu sa ohrejte a pokračujte v hliadkovaní po meste, a to až do polnočnej omše. Tak som sa spýtal a prečo máme hliadkovať aj naďalej, ak vonku v meste nie je živej duše. Dostal som takúto odpoveď. V meste nemusí byť vonku nikto, ale v mnohých bytoch sú ľudia doma sami, a keď vidia alebo počujú, že vonku chodí vojenská hliadka, tak sa necítia opustení. Ba, vtedy si mnohí z nich uvedomia, že sa vlastne majú dobre, lebo aj keď sú sami, predsa len sú doma. A hliadkujúci vojaci to asi majú ešte ťažie ako oni, lebo aj v takýto sviatočný čas, musia vo vyššom záujme robiť to, čo  treba a najmä sú veľmi ďaleko od domova. A tak sme sa otočili a bez slova znova vykročili  do tmy a mrznúcej zimy. Do kasárni sme sa vrátili, až keď to v mestečku ožilo ľuďmi, a to bolo práve vtedy, keď sa ľudia náhlili  do kostola, na Polnočnú omšu. Už nás totiž nikto nepotreboval.

A na záver jeden krátky, detský šarišský vinš. „A ja mali viňčovačik vinčujem vam za kolačik.  Korunku mi dajce zdravi ostavajce. Pochvaľeni Ježiš Kristus !“ J.Kotulič.