doko

Pri jednej ceste z Bratislavy do Prešova  sme spolu s manželkou využili pekné počasie a tak sme  zastavili auto na odpočívadle pri vojenskom cintoríne v Martine-Priekope.  V mladosti som v Martine študoval a preto viem, že vojenský cintorín bol neraz svedkom pietnych spoločenských akcií. Preto som po rokoch toto miesto zasa navštívil. Počas výstupu po schodoch, aj keď bolo včasné ráno, sme na naše prekvapenie stretli návštevníkov, ktorí sa už z  cintorína vracali. Celé návršie, na ktorom je tento pamätník situovaný  zalievalo ranné Slnko a všade bolo cítiť vôňu blízkeho lesa. Čas ako stvorený na duševnú meditáciu. Zvláštne, že aj keď je tento areál umiestnený neďaleko veľmi frekventovanej dopravnej tepny, hluk z cesty tu hore, do priestoru kde sú hroby padlých, akosi nedoliehal. A tak sme sa  v tomto tichu prešli po celom priestore vojenského cintorína. Boli sme milo prekvapení, veď z niektorých hrobov do okolia jasne žiarili žlté hlávky kvetov. To je neklamný dôkaz toho, že o tento vojenský cintorín sa miestni občania starajú. Žiaľ, pri dôslednejšom pohľade zistíte, že v aleji hrobov za monumentálnou sochou vojaka, je z počtu asi 20 hrobov, len  na dvoch mosadzná ceduľka s menom padlého. Ostatné tabuľky chýbajú.  Podľa toho, čo po nich ostalo, asi padli za obeť vandalom. Cítil som sa zaskočený. Veď  na tomto cintoríne sú pochovaní nielen vojaci a partizáni Slováci, ale  aj ďalších, iných národností. Pritom v krajinách, z ktorých  prišli  patrí starostlivosť o vojnové hroby k základnej obecnej kultúre. Aspoň z toho dôvodu by sa aj od nás a oprávnene, mal očakávať primeraný prejav úcty k tým, ktorí obetovali svoje, väčšinou mladé životy, v boji proti fašizmu mimo svoju domovinu,  za lepší život nás všetkých teda aj za tých, ktorí tieto hroby poškodili. Z našej strany by nemalo ísť iba o akúsi recipročnú povinnosť, ale o národnú vlastnosť. Pri tejto príležitosti si spomínam na svojho strýka, ktorý zahynul v roku 1944 ako vojak Slovenskej armády  a má svoj hrob ďaleko od domova, na cintoríne v Piešťanoch. Hoci som ho nemohol poznať lebo som sa narodil až po jeho smrti, miesto jeho odpočinku som už navštívil a bol som rád, že som mal kde položiť veniec a horiacu sviečku.  Prečo svoj postreh píšem? Blížia sa dušičky  počas,  ktorých si civilizovaní ľudia v Európe už tradične spomínajú na tých, čo už nie sú medzi nami, a k tým patria aj vojaci  padlí vo svetových vojnách. Sme civilizovaní a  máme tiež svoje tradície. Naviac v Európe sme už tiež, a to nielen geograficky. Preto nebuďme v tomto smere ľahostajní a nevšímaví. Poupratujme si v tomto pred dušičkovom  období nielen vo vlastnej duši, ale  aj okolo seba. Pamätajme, že nie všetky národy mali a majú to šťastie, že sa ich iné národy v  ťažkých chvíľach zastali. Nám toto bolo dopriate, preto si to  vážme  a nezabúdajme na to !   Podobná tematika je aj v mojom článku http://doko.blog.sk/detail-s-tanistrou-po-sarisi-gipsy-memorial.html?a=154e427cef322d32ae971086df204128 Viac obrázkov si môžete pozrieť na stránke
commons.wikimedia.org/wiki/Slovakia_War_Cemetery
J.Kotulič