Jednu nedeľu, pri ceste po obciach Šarišskej vrchoviny, som chcel na vlastné oči vidieť miesto, kde stojí Pamätník obetiam povodne v rómskej osade Močidľany, ktorá je súčasťou obce Jarovnice v okrese Sabinov. Vedel som kde sú Jarovnice, aj osada, ale nepoznal som cestu k pamätníku, lebo k nemu žiadne smerovky neukazujú. Preto som auto zastavil pri jednej pani z Jarovníc, že sa spýtam kade sa tam najjednoduchšie dá dostať. Bola ochotná, až natoľko, že nás tam chcela osobne sprevádzať. Považoval som to za zbytočné s tým, že mi stačí jej vysvetlenie. Osadu som našiel hneď. Preto som vtedy jej ochotu akosi nechápal. Prečo?
Po prvé preto, že aj keď sme už boli v osade, k pamätníku žiadne ukazovatele neviedli. To nič hovorím si, veď je tu množstvo miestnych osadníkov, ktorých sa na cestu môžem opýtať. Rozumeli nám, aj nám ukázali kade tam vedie cesta. Konečne sme pamätník našli. Zastavil som auto a skôr než som z neho vystúpil, obkolesil nás kŕdeľ miestnych, veľmi sporo oblečených detí. Ale veď bolo leto. Manželka ostala sedieť v aute. Len čo okolie zbadalo, že mám fotoaparát ihneď som sa stal stredobodom ich záujmu. Pozdravil som a od miestnej autority, bol to starší muž, ktorý mal medzi ostatnými na prvý pohľad rešpekt, som si vypýtal dovolenie pamätník odfotografovať so zdôvodnením, že chcem o tom písať a že fotografiu mienim uverejniť. Pritom som nezabudol úplne vážne a bez pretvárky povedať, čo o tejto tragédii viem a že je mi úprimne ľúto tých ľudí čo sa vtedy utopili. To asi zabralo, lebo zrazu som mal pocit, že aj ostatní tam prítomní má začali tiež akceptovať. Možno, že to ale boli cukríky, ktorými manželka potešila najmä drobizg. Teraz som po druhýkrát pochopil, prečo nás ta pani chcela sprevádzať sama.
Pamätník som odfotografoval, miestnym poďakoval za ochotu a po nasadnutí do auta sme pomaličky odišli. Až keď sme boli mimo osadu, manželka našla stratenú reč a povedala, že vo svojom učiteľskom živote učila aj rómske detí, ale takú biedu akú videla teraz v tejto osade, že v živote ešte nevidela. Podotýkam, že ani ja, hoci som už tiež v živote videl všeličo. Fotografie z tohto miesta, tak ako som sľúbil som aj zverejnil, na Wikimédii commons a iných internetových stránkach. Chcel som nimi upozorniť ako miestni ľudia, ktorí povodeň prežili, žijú dnes.
Po určitej dobe,som si sám pre seba, urobil veľmi jednoduchú analýzu a to podľa mien vytesaných do pamätnej dosky. Je tam 50 mien. Z nich 31 ženských a 19 mužských. Najmladšou obeťou bol Stanko, ktorý by bol mal bez troch dní tri mesiace. Najstaršou bola pani Helena, ktorá bola sedemdesiatročná. Detí do 15 rokov bolo 34. Určite, aj bez tejto mini analýzy, je každému súdnemu človekovi jasné, že to bola strašná tragédia. Blíži sa spomienka na zosnulých. Nie každý má možnosť vidieť miesto, kde sa spomínané nešťastie udialo. Mnohí, aj keby tu možnosť mali a chceli tam ísť, tam nepôjdu buď preto, že by to nenašli alebo v obave, či by ich miestne etnikum akceptovalo. Preto aspoň touto formou si aj vy spomeňte na obete z Močidlian.
Mojim článkom chcem tiež apelovať na všetkých, ktorí tento príspevok čítajú, že medzi nami na Slovensku, žijú pozostalí po týchto obetiach a podľa môjho presvedčenia im tí, ktorí sú kompetentní na riešenie tejto problematiky, nevenujú patričnú pozornosť. O necelý rok 20.júla 2008 uplynie 10 rokov od tejto, jednej z najtragickejších udalostí, mladej Slovenskej republiky a preto by sa patrilo v tejto osade urobiť čím skôr také kroky, aby toto pietne miesto mohol navštíviť ktokoľvek a bez akýchkoľvek obáv a predsudkov. Určite sa asi nikto necíti príjemne, ak o tomto mieste v zahraničí píšu toto:.. .koukám, jak dlouho vydržel ten plot(kovový, dle mého soudu), a to rómové své mrtvé velmi ctí, někde jsou kovová zakončení dokonce uřezána, no, co dodat, možná železo prodali a koupili si satelity..já ho nemám dodnes, ještě víc mne zaráží, k čemu se takový pomník dá použít, možná je to zároveň sušárna...tedy, zapůsobilo to na mne hodně emotivně....
Všetkým vám prajem príjemnú nedeľu. J.Kotulič
Viac mojich obrázkov o obciach zo Šarišskej vrchoviny si môžete pozrieť na stránke
commons.wikimedia.org/wiki/Category:%C5%A0ari%C5%A1sk%C3%A1_vrchovina
Komentáre
:)
Príjemnú nedeľu!
Il ballo del mar.
( versione febbraio 1993 )
Or canto, co florida
aurora che si tinge e
s’imbruna pe li cigli
del sol, un mite e casto
mottetto, ridonda al
dì morente la perpetua
canzon d’un augello
beato, ed in su la
chioma de lo vivente
e schiarito villo sorgon
mesti l’incanti, e li
quieti e maestosi rimandi
di quel sol fuggitivo;
ecco, codesto è lo
ballo de mar, e in su
pe trilli de la treccin
festosa ella ancor
mi rimembra de l’oscuro
‘l baglior.
Il ballo del mar.
( versione 28/10/2007 )
Or canto, co timida
aurora che tinge e
s’imbruna pe li cigli
del sol, codesto
mottetto, ridonda al
dì morente la perpetua
canzon d’un augello
beato, ed in su la
chioma de lo vivente
e schiarito villo sorgon
lieti l’incanti, e li
quieti rimandi
di quel sol fuggitivo;
ecco, codesto è lo
ballo de mar, e
pe trilli inquieti
ella ancor mi rimembra
de l’oscuro ‘l vociar.
Francesco Sinibaldi
L'autre visage de la tendresse.
soleil le souffle très
gracieux paraît, comme
le charme d’un regard,
dans la voix de
la tendre lumière,
cette douce mélodie
qui le soir, quand la fleur
disparaît, réside
silencieuse dans la
naturelle rime.
Francesco Sinibaldi
Francesco Sinibaldi