doko

Rusko 24. februára 2022 vierolomne a bezdôvodne, vojensky napadlo svojho západného suseda, Ukrajinu. Pre väčšinu Európanov, to bol začiatok zlého sna, ktorý žiaľ stále trvá. Odvtedy je ale demokratická časť nášho sveta v akomsi nepokoji. Navonok síce stále deklarujeme všestrannú pomoc pre trpiacu a zničenú Ukrajinu, ale náš pôvodný entuziazmus, mierne povedané, za ten rok trocha ochabol. Asi preto, že okrem strašného utrpenia, ľudských a materiálnych škôd, spôsobených Ukrajincom zo strany Ruska, o ktorých sa verejnosť denne dozvedá, už vieme aj o niektorých, pôvodne zákulisných politických a vojenských rozhodnutiach svetových mocností. Napr., USA verejne vyhlásili, že o vojenskom napadnutí Ukrajiny vojskami Ruska, vedeli už skôr. Vyplýva to zo zistení The Washington Post, z augusta 2022. Američania totiž, už štyri mesiace pred inváziou si boli istí, že Rusko zaútočí na Ukrajinu, len nepoznali dátum. Alebo správa agentúry AP z 5.2.2023 hovorí, že Putin na začiatku ruskej invázie na Ukrajinu, sľúbil vtedajšiemu izraelskému premiérovi, že nedá zabiť ukrajinského prezidenta a podob. A tak sa natíska otázka. Urobili USA, EÚ aj ostatný svet, hneď od začiatku dostatočne razantné kroky aby predišli tejto vojne ?  Odpoveď sa asi tak skoro nedozvieme, ale udalosti na Ukrajine potvrdzujú, že masívnu vojenskú pomoc, mohli Ukrajine poskytnúť skôr. Ani toto, ale nemení nič na fakte, že Rusko je primitívny okupant a jeho prezident si absolútne pomýlil storočie. Čo potvrdzuje aj história.

Stručne pripomeniem, že napr. už  17.9. 1939, vtedajší ZSSR vojensky, s asi pol miliónovou armádou, napadol Poľsko a prisvojil si asi 1/3 jeho územia.  V roku 1940 v krátkej tzv. Zimnej vojne si Stalin prisvojil aj časť Fínska. V júni 1940 Stalin po tzv. referendách, vojensky obsadil pobaltské štáty Estónsko, Lotyšsko, Litvu. Áno bola vojna, ale Hitler priamo napadol ZSSR až 22. júna 1941. Stalinovi toto konanie asi dovolil tajný  dodatok zmluvy o neútočení medzi nacistickým Nemeckom a komunistickým Sovietskym zväzom, v ktorom si tieto  mocnosti rozdelili východnú Európu na nemeckú a sovietsku sféru vplyvu. Ďalšie delenie sveta Stalin zinscenoval vo februári 1945 na Jalte, kde bola podpísaná tzv. Deklarácia o slobodnej Európe, v ktorej sa USA,  ZSSR a Spojené kráľovstvo zaviazali, že po skončení vojny, nechajú na oslobodených európskych územiach prebehnúť demokratické voľby. Ale už po roku 1945 bol americký prezident Roosevelt, svetovou verejnosťou podozrievaný, že touto zmluvou vlastne USA a Spojené kráľovstvo darovali  štáty východnej a strednej Európy, komunistickému ZSSR. Aj posledné delenie sveta v roku 1990, sa tiež nezaobišlo bez ZSSR. Skončila studená vojna a rozpadlo sa socialistické svetové impérium, ktorému od druhej svetovej vojny dominoval ZSSR. V tejto súvislosti vraj dal Západ sľub ZSSR, že NATO sa nebude rozširovať na východ,  čo malo byť  podmienkou k zjednoteniu Nemecka. No nebola o tom spísaná žiadna písomná zmluva, boli to len sľuby politikov.

Po silných svetových turbulenciách v roku 1989, keď Západ prekvital, sa štáty východnej Európy začali vehementne domáhať členstva v NATO a v EÚ. Svojim spôsobom im to umožnil samotný komunistický ZSSR, ktorý v posledných dňoch roku 1991 zanikol ako štát, a  rozpadlo sa aj jeho svetové komunistické impérium.. Po čase na oboch stranách sveta, prišli k moci noví politici, ktorí nezmluvné sľuby z predmetnej doby, prestali považovať za záväzné. A tak sa stalo, že Clintonova administratíva USA, v roku 1994 jednak pod vplyvom vojny v európskej Bosne, ale aj pre politickú nevyspytateľnosť vtedajšieho Ruska, ktoré viedol svojský prezident Jeľcin (na Kaukaze v rokoch 1994 až 1996 Rusko viedlo tzv. prvú čečenskú vojnu),  súhlasila so vstupom východných štátov Európy do NATO.  Postupne sa od roku 1999,  do roku 2020 stali členmi NATO: Poľsko, Česká republika, Maďarsko, Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Albánsko, Chorvátsko, Čierna Hora a  Severné Macedónsko. Je preto vysoko pravdepodobné, že Rusko si s veľmi veľkým oneskorením, vlastne až pod vedením prezidenta Putina, uvedomilo túto realitu. A preto sa ani niet čo diviť, keď tesne pred vojnou na Ukrajine, prezident Putin povedal toto: „Dnes jeden pohľad na mapu stačí, aby bolo zrejmé, ako západné krajiny ,dodržali‘ svoj prísľub zabrániť, aby sa NATO pohlo smerom na východ. Proste podvádzali. Výsledkom je, že Aliancia, jej vojenská infraštruktúra sa dostali priamo k hraniciam Ruska. Toto sa stalo jednou z kľúčových príčin európskej bezpečnostnej krízy.“ Tieto slová sa ale dajú chápať, len  ako snaživý pokus o ospravedlnenie niečoho, čomu sa v demokratickom, civilizovanom svete hovorí  - nespravodlivá a imperialistická, koloniálna vojna svetovej mocnosti, proti niekoľkonásobne slabšiemu štátu. Jednak preto, že Putin nehovorí pravdu, lebo susedia Ruska  vstúpili do NATO už v roku 1999 (Poľsko) a v roku 2004 (Litva, Estónsko, Lotyšsko) a aj preto, že ide o svojsky, Putinovský výklad práva na sebaurčenie. Inak sa tu chápe právo na sebaurčenie Rusov žijúcich na Kryme a Donbase, ktorým Rusko všestranne pomáha, aj napriek nesúhlasu Ukrajiny a inak je chápané toto právo na sebaurčenie, ak svet chce pomáhať Ukrajine a jej obyvateľom na ich vlastnom území. Podľa Putina oni nemajú právo na nič, ani na pomoc zo zahraničia. Jednou vetou, podľa ruského prezidenta Ukrajinci nemajú právo ani  existovať. Je to príšerný a šialený blud, o to viac, ak sa ním riadi samotný prezident svetovej mocnosti.  

Už teraz si ale svet uvedomuje, že je veľmi veľká škoda pre celé ľudstvo, keď sa prezident Putin nedokázal mierovou cestou dohodnúť pri uplatňovaní nárokov Ruska k Ukrajine, diplomatickými jednaniami s americkým aj ukrajinským prezidentom, ale využíva k tomu hrubú a nezákonnú vojenskú a hospodársku silu. Ale skutočne sme už v 3. tisícročí a svet si už zvykol na to, že každý národ má mať právo  na slobodné rozhodnutie o tom ako bude existovať. Ukrajinci si predsa slobodne a v demokratických voľbách, vybrali cestu osamostatnenia svojho štátu od vplyvu Ruska a toto rozhodnutie, by mal akceptovať každý zo svetových politikov, aj prezident Putin. Skutočne  si treba uvedomiť, že kým Ukrajinci boli donútení viesť vojnu národnooslobodzovaciu, Rusi dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy vedú vojnu len koloniálnu a imperialistickú. Pritom proti Rusom za Ukrajinu bojujú predovšetkým sami Ukrajinci ako národ, ale za Rusko len určitý „výber“, ktorému sa kedysi hovorilo lumpenproleteriát a žoldnieri. Podľa  historických skúsenosti, takáto zberba takmer všetky vojny, ktorých sa doteraz zúčastnila, po čase vždy prehrala, a je predpoklad, že nemá šancu na konečné víťazstvo, ani vo vojne proti Ukrajine. Lebo Ukrajina je v práve, ak sa bráni proti akýmkoľvek votrelcom a je jedno či sú z Ruska alebo odinakiaľ ! Preto je úplne prirodzené, že ostatné demokratické štáty, vrátane Slovenska, jej všemožne pomáhajú.  Len tak sa totiž dá dôjsť, k skorému ukončeniu tejto vojny. Všetkým ľuďom na svete, prajem mier a život bez vojen a násilia. doko.