Počas dlhých zimných večerov sa akosi patrí, prečítať si niečo zmysluplné. Ja mám to šťastie, že po rodičoch nám ostali nejaké knihy, v ktorých teraz s obľubou listujeme. Vždy ma niečo nové záujme, a tak si to aj prečítam. Tentokrát to bol neveľký článok o rodičovskej autorite, napísaný ešte v roku 1955. Pripomínam, že v roku 1955 sme ešte patrili do Československej ľudovodemokratickej republiky. A tak som si povedal, prečítam si ho dôkladne, a to preto, lebo ešte žije mnoho Slovákov, ktorí metódy rodičovskej autority z tohto obdobia, precítili na vlastnej koži. Čo sa veru muselo nejako odraziť aj vo výchove ich potomkov.
A tak čítajme čo sa v roku 1955 písalo o autorite rodičov. Rodičovská autorita je základným predpokladom pri úspešnej výchove deti. V takej rodine sa deti správajú, podľa pokynov otca a matky nie na rozkaz, ale podľa svojho vnútorného presvedčenia. Rodičovská autorita pramení z mravnej osobnosti a správania rodičov. No ak rodičia sami nežijú podľa zásad, ktoré vštepujú svojim deťom, nikdy nebudú mať u svojich detí autoritu. Rodičia by sa mali stať dôstojnými ľuďmi nielen v práci ale aj v súkromnom živote, nič by nemali predstierať. Deti sú totiž zvlášť citlivé na každú pretvárku a ak tých pretvárok je neúnosne veľa, rodičia úplne strácajú svoju autoritu. Deti sa potom správajú, podľa svojho rozhodnutia a nedbajú na pokyny rodičov. Ďalšou príčinou straty rodičovskej autority býva aj tzv. opičia láska rodičov k deťom, čiže prílišné podľahnutie detským chúťkam a náladám. Nesprávna je aj protichodná krajnosť, keď rodičia v snahe nestratiť svoju autoritu, sa boja deti pohladiť a priateľsky s nimi pohovoriť. Pritom, úprimne myslené pohovory s deťmi sú základným predpokladom k tomu, aby rodičia získali nielen autoritu ale aj ich dôveru. K chybám, ktorých sa niektorí rodičia pri výchove deti dopúšťajú patria napríklad. Získavanie autority pomocou telesných trestov. Tieto tresty totiž budia u deti strach a strach vedie k zatajovaniu priestupkov, čo ma za následok, že dieťa začne cigániť, pritom v ňom rastie zbabelosť a odumiera zmysel pre poctivosť. Ku krajnostiam zaraďujeme aj tzv. bračekovanie kedy sa rodičia správajú k deťom ako k seberovným. Tu sa rodičia dopúšťajú tej chyby, že zabudli nato, že otec by mal ostať vždy otcom a syn synom ako aj matka matkou a dcéra dcérou. Ak sú tieto zásady porušené, potom sa rodičia a deti stanú kumpánmi. Tým zákonite dôjde aj ku strate rodičovskej autority. Nesmierne veľký význam pre udržanie rodičovskej autority má súlad v správaní a postojoch oboch rodičov a súlad medzi rodinou a školou. Povinnosťou rodičov je podporovať autoritu učiteľov v očiach deti. Veľmi nepríjemne ale na deti pôsobí to, ak v prítomnosti deti vznikne medzi rodičmi neurovnaný spor, prameniaci z protichodnosti náhľadu na ten či onen detský počin. Vtedy prestávajú deti rodičom dôverovať a postupujú podľa svojej vlastnej vôle. Je tiež nerozumné pred deťmi kritizovať učiteľov ale je neprípustné, keď učitelia pred deťmi kritizujú ich rodičov.
Čo na záver ? Tak nás teda mali naši rodičia vychovávať. Či to bolo správne, to si musí vyhodnotiť každý sám. Ale asi ste si tiež všimli, že pri propagovaní rodičovskej autority z roku 1955 sa ani slovom nespomínala kresťanská náuka. Z časti je to pochopiteľné, veď vtedy kvitol socializmus. Pre mňa je ale nepochopiteľné to, že publikácia v ktorej som spomínaný článok našiel sa volá „Pútnik svätovojtešský, kalendár rok 1955“. Pokojné predvianočné chvíle praje doko.
Komentáre