Už iba niekoľko málo hodín delí školopovinné detí od ich nástupu do školy. A tak nastávajú každoročne sa opakujúce rituály. Od oblečenia školských pomôcok začínajúc a ponaučeniami končiac. A práve o tých ponaučeniach by som rád hovoril a to ako obyčajne citáciou zo starých kníh. Tento krát to bude v češtine písaná „Praktická hospodyňka“ asi z roku 1930. Po mojom preklade do slovenčiny sa tam o radách pred nástupom do školy píše toto:
Keď už konečne má ísť dieťa do školy, je v jeho záujme, ale aj v záujme rodičov, aby do školy prichádzalo s plnou dôverou a nie ako to obyčajne býva so strachom. Rodičia majú mať stále na pamäti, že škola je ich najlepším pomocníkom vo výchove, že učitelia sú v tomto umení odborne vzdelaní, takže ich pomoc má byť vítaná, a že v takom zmysle sa majú aj so svojimi deťmi rozprávať, majú v nich vzbudzovať takú atmosféru, že ich dieťa sa bude na príchod do školy tešiť. A čo sa zatiaľ skutočne stáva? Ak nechce dieťa rodičov počúvať ( pretože k poslušnosti ho rodičia dôsledne neviedli), sľubuje sa mu: „ Veď počkaj, až budeš chodiť do školy, tam ťa naučia poriadku!“ Takže školu mu predstavujú skoro ako mučiareň. Pritom zo školských zákonov a nariadení málokto čo ovláda. Rodičia mnohokrát nevedia, že v škole je všetko do podrobná nariadené, čo a ako učiť, a pritom často pred deťmi hovoria, že to či ono čo sa dieťa učí v škole v živote vôbec nebude potrebovať. Ako sa potom dieťa môže s láskou a chuťou učiť niečo, o čom mu otec povedal, že „to nie je vôbec na nič“ alebo, že ani on sám sa to neučil a tiež je živý? A i keby niekedy učiteľ nesprávne postupoval, potom ak to otec so svojim dieťaťom myslí skutočne dobré, nemá spochybňovať dôveru, ktorú dieťa k učiteľovi má, lebo potom by dieťa nedôverovalo ničomu, k čomu je v škole vedené, a to by bola škoda nielen pre dieťa, ale aj pre rodičov. Nejeden otec dáva svojmu dieťaťu nasledujúce ponaučenia: „ Ak ťa učiteľ udrie, hneď mi to povedz, ja si to s ním už vybavím.“ S akou náladou po takom ponaučení vstúpi dieťa do školy? Nekazí otec už dopredu každú snahu učiteľa? Nestavia potom učiteľ na piesku namiesto na pevných základoch rodinnej výchovy? A tak sa potom nedivme, že tam kde nie je vo výchove jednota učiteľa a rodiča , nie sú ani dobré výsledky.
Myslím si, že toto odporúčanie, ktoré je staré najmenej 80 rokov nestratilo veľa na aktuálnosti ani dnes.
Všetkým, čo majú aspoň niečo spoločné so školou, prajem hneď od prvého dňa školského roka 2008/2009 pevné nervy, pokojnú myseľ a úsmev na tvári. Všetko ostatné sa takto potom zvládne akosi ľahšie. doko
Komentáre
vďaka :)
:-))