doko

Najdôležitejšie ponaučenie pre dnešných mladých ľudí je, že sloboda a mier nie sú samozrejmosťou. Dátum 21. august je pre Slovensko symbolom dňa, kedy bola naša krajina v roku 1968 nečakane obsadená cudzími vojskami. Tento historický míľnik prináša moderným generáciám niekoľko dôležitých lekcií. 1. Ochrana slobody a demokracie je krehká. Dá sa stratiť za jedinú noc. Demokraciu musíme chrániť. Vyžaduje si to ale aktívny záujem o verejné dianie. 2. Nebuďme ľahostajní. Pasivita občanov uľahčuje prácu agresorom. 3. Význam kritického myslenia. Overujme si informácie. V roku 1968 totiž okupáciu sprevádzala obojstranne, veľmi silná propaganda. Preto neverte fámam. Aj dnešný svet je totiž plný dezinformácií, ktoré chcú ľudí stále rozdeľovať. 4. Učme sa históriu. Kto nepozná minulosť, môže ľahko zopakovať rovnaké chyby. 5. Dôležitá je solidarita a spojenectvo lebo znamená, že spoločne sme silnejší. Slovensko dnes konečne patrí do rodiny bezpečných a slobodných štátov, aj preto by sme mali pomáhať slabším. Agresívny sused ohrozuje každého, preto treba budovať trvalé a spoľahlivé priateľstvá. Len dobré medzinárodné vzťahy medzi štátmi, môžu pomáhať pri ochrane mieru. Pre mnohých z nás sú to známe vyjadrenia, ale aké ponaučenia plynú z udalostí viazaných na 21.8.1968, vo vzťahu k správaniu sa agresorov ? Otázku som položil umelej inteligencii. Tu je jej odpoveď. ....“ Hlavné obecné ponaučenie o agresoroch z minulosti aj súčasnosti je, že agresor sa nezastaví sám od seba a vždy používa podobné triky na ospravedlnenie svojho útoku. História z roku 1968 a súčasné udalosti na Ukrajine ukazujú jasné vzorce, ako sa mocnosti správajú, keď chcú ovládnuť slabšieho suseda. Vymýšľajú si falošné zámienky. V roku 1968 tvrdili, že nás prišli „zachrániť“ pred nepriateľom. Pri útoku Ruska na Ukrajinu vidíme podobné výhovorky. Agresor takmer nikdy neprizná, že útočí kvôli moci a územiu. Využíva slabosť a hádky. Agresor udrie najčastejšie vtedy, keď vidí, že ostatné štáty sú rozdelené a nedokážu rýchlo reagovať. Dielčie ústupky ich neuspokoja. Dejiny opakovane ukazujú, že ak sa agresorovi ustúpi, nezastaví sa. Získa iba čas a neskôr si vezme viac. Čo z toho vyplýva pre obranu slobody? To, že len jednota je najsilnejší štít. Keď slobodný svet drží spolu a pomáha napadnutému, agresor stráca svoju hlavnú výhodu. Propaganda je tiež zbraňou. Každý útok sprevádzajú obrovské klamstvá, ktoré majú zmiasť ľudí. Schopnosť odlíšiť pravdu od manipulácie je preto pre mladých kľúčová. Mier na jednom mieste totiž závisí od mieru inde. Ak budeme ignorovať nespravodlivosť len preto, že sa deje za našimi hranicami, skôr či neskôr to ohrozí aj nás. ...“ Položil som AI doplňujúcu otázku. V čom to je, že svetové mocnosti sa doteraz takmer ani raz nedokázali jednotne postaviť agresorovi pred tým, než začal agresiu (2. svet. vojna, udalostí v Maďarsku, Československu, Vietname, Kórei, Afganistane, Ukrajine atď. ) ? Odpoveď AI. ...“Svetové mocnosti sa nedokážu spojiť pred začiatkom útoku najmä preto, že každá krajina chráni v prvom rade seba, bojí sa začať veľkú vojnu a medzinárodné pravidlá nemajú takú silu aby včas prinútili agresora poslúchať. Tento problém sa v histórii často opakuje a to kvôli známym dôvodom. Jednak je to strach z rozpútania ešte väčšieho konfliktu, ktorý sprevádza snaha diplomatov - do poslednej chvíle jednať a tak sa vyhnúť vojne, v ktorej by mohlo dôjsť k použitiu jadrových zbraní. Ich použitie by s najväčšou pravdepodobnosťou mohlo viesť k tretej svetovej vojne. Mnohé krajiny preto radšej vyčkávajú, či sa situácia neupokojí sama a tak chránia aj vlastné záujmy a biznis. Žiaľ sú štáty, ktoré obchodujú s budúcim agresorom, lebo nechcú prísť o peniaze, suroviny alebo plyn. Je to zvlášť vtedy, ak sa konflikt deje ďaleko od nich, lebo majú pocit, že sa ich to vlastne ani netýka. Inak povedané. Čo je pre jednu krajinu hrozba, to môže iná krajina vidieť ako príležitosť pre seba. A tejto situácii prispievajú aj nefunkčné medzinárodné pravidlá. Napr. právo veta v OSN. Organizácia Spojených národov síce bola založená na udržanie mieru vo svete, ale paradoxne, najsilnejšie štáty (vrátane agresorov) môžu akékoľvek rozhodnutie zablokovať. Neexistuje ani žiadna svetská vyššia sila, ktorá by mohla prísť do hlavného mesta agresora a zatknúť jeho vedenie pred útokom. A tak všetky dohody stoja najmä na dôvere. Ale ak agresor vedome klame a porušuje podpísané zmluvy, papierové dohody ho nezastavia. ...“ Koniec citátu AI. Ešte sa pýtam AI. Prečo by mali ľudia veriť mocnostiam, ak tieto nevedia nájsť spoločnú cestu ani v zachovaní mieru ? AI odpovedá. ...“Úprimná odpoveď je, že ľudia by nemali svetovým mocnostiam veriť slepo, pretože každá z nich sleduje najmä svoje záujmy. Východisko z tohto bludného kruhu preto nie je v slepej dôvere, ale v budovaní silných spojenectiev, zmene pravidiel a v tlaku bežných ľudí na svojich politikov. Napr. Československo v roku 1968 neodpovedalo na agresiu zbraňami z niekoľkých dôvodov. Jednak bolo úplne izolované od západného sveta a krajina nemala žiadneho vojenského spojenca, ktorý by jej prišiel na pomoc. Pravda okrem Varšavskej zmluvy. Ale tá sa stala agresorom, keď v obrovskej presile naraz zaútočila, zo všetkých strán na Československo svojimi piatimi armádami. Ak teda vedenie vtedajšieho Československa, chcelo zachrániť životy svojich občanov a tak zabrániť okamžitému masívnemu krviprelievaniu svojich občanov, iná cesta ako sa podvoliť sile agresora, vtedy neexistovala. Koniec citátu AI. Ja dodávam. Dôsledky agresie boli jasné a trpké. Krajina síce zachránila, desaťtisíce životov svojich občanov, sama stratila 107 svojich občanov, no prišla o samostatnosť a na viac ako 20 rokov, upadla do neslobodného režimu. Ja si ale tiež dovolím povedať, že táto obeta občanov Československa stala zato, lebo s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, naši občania tým, že obetovali svoju slobodu, pomohli miliardám ľudí na svete, lebo zabránili vzniku 3. svetovej jadrovej vojne. Prajem celému svetu mier a zodpovedných politikov vo všetkých štátoch. Doko.