Impulzom pre napísanie tohto blogu bola otázka od mojich známych, ktorí žijú neďaleko hraníc s Ukrajinou. Znela asi takto: „ Máme sa už začať zaujímať o odsťahovanie alebo stačí, ak si na našu obranu manžel zadováži samopal?“ Najprv som si myslel, že ide o nepodarený vtip, ale tí ľudia, to s položenou otázkou mysleli úplne vážne.
A tak som začal uvažovať, prečo sa asi naši spoluobčania, žijúci blízko hraníc s Ukrajinou, boja o svoju vlastnú bezpečnosť.
1. Samozrejme, že ich znepokojenie vychádza predovšetkým z momentálnej vojensko-politickej situácie u nášho východného suseda, ktorú poznajú oveľa lepšie, než naši politici a naše masovokomunikačné prostriedky.
2. Naši spoluobčania z východnej hranice SR zrejme neveria ani ministrom, ktorí situáciu na hranici SR s Ukrajinou, podľa mňa dosť zľahčujú.
3. Väčšina týchto obyvateľov nemá ani páru o tom, kto by im prišiel v prípade núdze na pomoc, okrem hraničnej polície SR, ktorá ale nie je cvičená na obranu štátnej hranice pred napadnutím vonkajším nepriateľom
4. Tí zbehlejší vo vojenskej tematike, síce vedia, že podľa zákona o Ozbrojených silách SR povinnosť brániť územie SR majú ozbrojené sily. No absolútna väčšina obyvateľov SR ani netuší, čí naše ozbrojené sily majú na splnenie tejto zákonnej povinnosti aj dosť bojaschopnej techniky a živej sily. O to viac, keď politickí „odborníci“ akým je napr. aj bývalý minister obrany Ľubomír Galko a nebol sám, v roku 2011 na margo zrušenia tankového vojska našich ozbrojených síl povedal toto: "Tankové vojsko je potrebné zrušiť preto, lebo je v našich podmienkach z hľadiska budúcich hrozieb nevyužiteľne." Šťastie, že sa mu to nepodarilo zrealizovať, a tak chvalabohu našim vojakom ostalo ešte 30 bojaschopných tankov. Podobne je pre nás občanov SR veľkým šťastím aj to, že sa spomínanému exministrovi obrany nepodarilo presťahovať vojenské vrtuľníkové krídlo z Prešova do Zvolena.
5. To, že naše ozbrojené sily, pravda, ak im to politici dovolia, by dokázali tých 97 km hraníc s Ukrajinou bezpečne, aj v terajšej situácii ubrániť, môžu potvrdiť aj slová bývalého veliteľa pozemných síl a vládou schváleného kandidáta na funkciu náčelníka generálneho štábu generálmajora Milana Maxima, ktorí v roku 2009 povedal toto: „Máme päť mechanizovaných práporov, čo je kostra armády. Menej ich nemôže byť. Ani jedna krajina nezrušila tanky celkom. Päťdesiat ton železa na križovatke je silná diplomacia. Zopár tankistov si nechávame, aby táto profesia u nás nezanikla, keby sme ich náhodou v budúcnosti potrebovali.“
6. To, že na východe Slovenska ostali pomerne silné vojenské posádky v Michalovciach, Trebišove a v Prešove nie je zásluha politikov, ale predovšetkým niektorých „tvrdohlavých“ vojenských špičiek, ktorí sa na rôznych fórach a rôznymi spôsobmi snažili politikom dokázať, že žiadny štát, ani ten náš, sa bez poriadnej armády, ešte dlho nezaobíde. Pre spresnenie, v posádkach Michalovce a Trebišov sú podľa web stránky veliteľstva 2. mechanizovanej brigády dislokované 2 mechanizované prápory, v ktorých zostave sú zaradené aj spomínané tanky, 1 samohybný delostrelecký oddiel a v Prešove je dislokované vojenské vrtuľníkové krídlo so svojimi letkami vrtuľníkov.
Takže, odpoveďou pre mojich známych, ale aj ostatných obyvateľov, ktorí žijú pri hraniciach s Ukrajinou nech sú vyššie uvedené fakty. Alebo inak. Títo vojaci sú podľa mňa dostatočnou zárukou toho, že sa naši občania bývajúci blízko hranice s Ukrajinou nemusia nikde sťahovať, ani si nemusia kupovať samopaly. K tomu, ale ozbrojené sily potrebujú, aby im prezident SR, čím skôr vymenoval nového náčelníka generálneho štábu, a tak aj týmto spôsobom ubezpečil našich občanov, že to s obranou SR ako vrchný veliteľ, myslí skutočne vážne! Príjemný a pekný víkend praje doko. O podobnej téme píšem aj na
Komentáre
pokoj s nami